Vstaň a choď

Slnko uprostred búrky

Zobudila som sa ráno do krásneho letného dňa, no predstava, že sa mám stretnúť s Martinom, šéfom a zároveň cudzincom, ktorý mi učaroval, bola desivá a plná strachu. Vyrazila som na miesto kde sme sa mali stretnúť. Nemám ho chuť vidieť a o to viac mu nechcem vysvetľovať včerajší výstup. Moje vnútro sa zaplnilo ešte väčším odporom ísť tam. Na druhej strane však viem, že mi môže pomôcť. V tej chvíli som bola dokonale zmetená sama zo seba.

Na miesto, ktoré mi oznámil sms-kou som sa dostala skôr ako Martin. V duši som rozmýšľala nad poslednými udalosťami, no aj nad desivou minulosťou, ktorú som prežila. Keď tu zrazu ma preruší dobre známy hlas.

"Ahoj, ty si už tu? Tak skoro?"

"Ach ahoj, prepáč ja len...ja len som si chcela užiť trošku letného slnka." 

"Neospravedlňuj sa. Veď sa nič nestalo. Poďme však rovno k veci. Po prvé, ďakujem ti za skvele odvedenú prácu. Po druhé, čo sa to včera stalo?"

Ach a je to tu. Téma o ktorej som nechcela hovoriť, no teraz som už musela. "Cipyho poznám už dlhšiu dobu. Bol na Slovensku ako výmenný študent. Chodil do rovnakej školy ako ja a samozrejme u mňa aj býval.  Všetok voľný čas sme trávili spolu. Mali sme rovnaké záujmy, sny, ciele a dokonca aj šport, ktorému sme sa venovali. Nevideli sme sa však mnoho rokov a včera ma jeho prítomnosť poriadne zaskočila."

"Aha takto. To som vôbec netušil," celý udivený hľadel priamo na mňa, "no chcel som sa opýtať ešte jednu vec. Odkiaľ vieš toľko jazykov a hlavne tak dokonale?"

"Tak ako Cipy bol u mňa, ja som bola v Taliansku. Už v tej dobe mi učarovala taliančina, samotná krajina, povaha ľudí a hlavne kultúra. Tamojší spôsob života bol iný, bezstarostný a plný dobrodružstva. Nemčinu ovládam ešte zo školských lavíc, no čas na jej dolaďovanie prišiel až nedávno. Koncom štúdia na Novozélandskej univerzite som mala možnosť vycestovať do Švajčiarska. Práve tam sa moja nemčina zlepšila, no a angličtina je celoživotná láska. Štúdium na strednej len v angličtine, následne univerzita za šírim oceánom, množstvo priateľov v USA a hlavne neustála podpora mojich rodičov."

"Ja som už dávno oľutoval, že som podobné príležitosti nevyhľadával. Chýbajú mi také skvelé zážitky s ciest ako máš ty, nečakajú na mňa doma rodičia, ktorí sú ochotní ma podporovať v každej chvíli. Pre tých mojich je dôležitý rodinný život tu na Slovensku. Preto sa aj na sklonku do dôchodku presťahovali sem. Dlhý čas som im nerozumel, nechápal som prečo. No teraz, ako som dospel a pohol sa v živote inou cestou, pochopil som to. No stále obdivujem ľudí ako vašich, ktorí tu v tejto dedine, Pánu Bohu za chrbtom, dokázali žiť, vychovávať a aj ušporiť peniaze."

V momente ako spomenul našich som osmutnela. No snažila som sa bolesť, ktorú mi práve pripomenul, ukryť. Nemohol  vedieť, že naši už opustili tento svet, nemohol vedieť, že viac ma nemá kto potešiť, nemohol vedieť, že po návrate domov, som tu úplne sam. Mojou skromnou odpoveďou mu bolo len: "Bolo to také. V tom máš pravdu. Ešte niečo potrebuješ prebrať? Doma totiž to na mňa čaká tvoj zahraničný hosť" 

Nečakala som na odpoveď. Postavila som sa a dala na spiatočnú cestu.

"Počkaj, neodchádzaj takto," kričal za mnou, "ja som sa ťa nechcel dotknúť. Prepáč mi to."

"Ja nechápem čo viac odo mňa chceš počuť. Včerajšok som ti už vysvetlila a o viac si ma nežiadal."

"Uznávam. Odhalila si ma. Včerajšok nebol hlavný dôvod prečo som ťa sem zavolal. Trošku som si ťa preklepol u tvojho brata, u Andreja. Stretli sme sa v Kanade na jednej konferencii. Jeho univerzita tam predstavovala nový ekonomický plán a ja som tam bol na vyslanie jednej firmy, pre ktorú som v tej dobe pracoval. Ako dvaja Slováci za veľkou mlákou sme sa dali do reči. Nakoniec sa z nás stali kamaráti. Vráťme sa však späť k téme. Andrej sa mi priznal, že prekladanie textov nenávidíš, no jazyky miluješ. Miluješ ich používať, žiť s nimi a nie len ich slepo do prázdna prepisovať v inej reči. Ďalej na teba prezradil, že miluješ hory, prírodu a pôvodnú kultúru krajín, že finančne to nie je žiadna sláva, ale aj napriek tomu ich všetkých peňažne podporuješ, že bez teba by boli stratení a hlavne prezradil, že nikdy nemyslíš na seba. Preto mi dovoľ aby teraz niekto myslel aj na teba. Mám pre teba ponuku. O 2 dni letím do Peru. Moja spoločníčka na tejto ceste mala byť moja sestra. Tá je však tehotná, má málo plodovej vody a tak túto cestu nemôže absolvovať. Poď so mnou ty, prosím Klára."

Ostala som v šoku. Stála som tam ako nemá, bez dychu a bez pohnutia. Rozhodol sa teda pokračovať on.

"Viem, že je to šok. Viem aj to, že si sa práve rozhodla vrátiť domov natrvalo. No prosím, nechcem ísť sám takú diaľku. A ty Klára, áno ty, si otriasla mojim život hneď v prvý moment čo som ťa uvidel. Keď som sa dozvedel, že Andrej je tvoj brat a môže mi pomôcť spoznať ťa viac, neváhal som. Je to len na pár dní. Spoznáš ďalšiu krajinu, utvoríš si mienku o projekte, ktorí naša firma vedie už dobrých 30 rokov. Viem, že sa ti to bude páčiť. Samozrejme za to dostaneš zaplatené. Bola by to tvoja služobná cesta. Tak čo ty na to?"

Stále som tomu nemohla uveriť. On pozná môjho brata. Ja, ja také nič som otriasla jeho životom. V prívale emócií som mala chuť vyrozprávať mu všetko. O každom jednom probléme, starosti a žiali, ktorý ma ťažil vnútri. No mlčala som o tom. Vedela som, že to nemôžem prijať. "Prepáč mi to, no nemôžem to prijať. Bolo by  to od teba až príliš štedré. Sú tam aj iní, ktorí čakajú celé roky na takúto príležitosť. Zober niekoho z nich."

"A je to tu. Skromná, štedrá, milá, nádherná, no hlavne odhodlaná pomáhať všetkým okolo seba, no sebe nedopraje ani kôrku chleba. Prosím ťa, nedávaj mi košom. Ber to ako podporu tvojho brata. Celé tie roky si podporovala a pomáhala mu ty. Daj nech teraz pomôže on tebe. Ale áno viem, na to si až príliš hrdá." 

Usmieval sa na mňa takým podmanivým úsmevom, že som mu nemohla odolať. Mal pravdu. Nechám aby môj brat urobil niečo pre mňa. "Dobre. Len mi povedz detaily. Rada by som sa zariadila tak aby som naozaj mohla na pár dní odcestovať. Potrebujem si nájsť niekoho, kto sa postará o dom, kým budem preč."

"Žiaden strach. Všetko sa vyrieši. Nemám v pláne riešiť to teraz. Poď ideme za našou spoločnou návštevou. V práci si dáme obaja deň voľna a vyrazíme na výlet. Poobede Cipyho odvezieme do Popradu na letisko a večer ťa pozývam ku nám na večeru. Preberieme všetky detaily."

Už sme sa len v tichosti, bok po boku, vracali ku mne domov. Hlavou mi stále behalo len to, že sa musím poďakovať bratovi. Daroval mi totižto niečo veľmi cenné. A tým darom bola chvíľa kedy aspoň raz vyšlo slnko uprostred búrky.