Niekde pod letom.

30 sekúnd

stĺpy pouličných lámp napoly prehltnuté tieňom a napoly odrážajúce svetlo toho, čo ešte zo slnka zostalo... (zachvíľu bude predsa nahradené)

chladnúce steny budov a najmä ich striech... (akoby na nich čakala smrť, keď ich teraz opúšťa to jediné, čo im dodávalo života)

trávniky, čo skveli sa pozoruhodnými vzorcami lúčov prefiltrovaných cez koruny stromov, už ležia opustené, bez svetla...

bazény (tekutá čistota vo vyhĺbenej zemi) majú pokojnú hladinu, iba čo vietor na nej rozhojdá odraz ružovo-oranžového zore...

ja, opierajúc sa o stenu malého obchodíku v centre dediny, mlčím a pozorujem všetky tieto javy, ako všetko s odchodom slnka chladne a slabne.

v tento moment žiarim najviac, keď žeravé slnko nachádzajúce sa tesne nad horizontom podáva mi svoje najvzácnejšie lúče z celého dňa...

ukladám si ich priamo do duše...