He is a villain of the devil's law [z.m.] 1. séria (Editing!!!)

24. Kapitola

            „Páči sa ti tu?“ opýtal sa, keď servírka odišla spolu s našimi objednávkami.

            Prikývla som. „Je to tu veľmi pekné a určite aj veľmi drahé“ významne som na neho pozrela.

            Nechápavo na mňa nakrčil obočie. „Čo tým chceš povedať“

            „Že na mňa príliš veľa míňaš. Aj toto oblečenie je od teba nie? Hm, nohavice Dolce&Gabbana, tie museli stáť veľa, okrem toho ak sú z najnovšej kolekcie...“ premýšľala som nahlas.

            Zodvihol jedno obočie a mykol ramenami. „Môžem si to dovoliť“ odvetil jednoducho.

            „To ti ani neberiem, iba to nemám rada“ pokrútila som hlavou.

            „Tak sa s tým zmier. Okrem toho, budem ti nové veci kupovať pokojne aj každý deň, ak v nich budeš vyzerať tak úžasne“ premeral si časti tela, ktoré mal možnosť vidieť spoza stola a záhadne sa usmial.

            Pokrútila som hlavou a uškrnula sa. „A ak ich nebudem nosiť“ oprela som sa lakťami o stôl a spýtavo na neho pozrela.

            Oprel sa do rovnakej polohy v akej som sedela ja, aby mi bol ešte bližšie. „Ak nebudeš nosiť veci, ktoré som si kúpil alebo ti kúpim, to znamená, že budeš chodiť nahá alebo v mojich tričkách. Lákavá ponuka, veľmi lákavá“ posledné slová zapriadol ako mačka a pri tom slastne privrel oči. Som presvedčená, že si podobnú situáciu živo predstavil. Opäť ma prekvapilo, že sa mi to nehnusilo tak veľmi ako možno pred pár dňami. Alebo ešte pred dvomi dňami?

            Pokrútila som hlavou, no nevedela čo na to povedať. Vždy ma dokázal dostať do úzkych, pričom on sám mal zakaždým dokonalý argument. „Povedz mi o sebe niečo“ ozval sa po chvíli, čo sme si navzájom hľadeli do očí.

            Stuhol mi výraz, keď som si spomenula na naše „prvé radne“ , kedy mi položil podobnú otázku. „Čo? Veď o mne vieš všetko, nie?“ odvetila som tichým a chladným hlasom. Vôbec sa mi nepáčilo smerovanie tohto rozhovoru, preto som dúfala, že mu dám jasne najavo, aby hodil spiatočku.

            Pokrútil hlavu a zodvihol ruky v zmierlivom geste. „Tak som to nemyslel“ zrejme pochopil, že šliapol vedľa. „Mám na mysli, tvoja obľúbená farba, jedlo, škola, najlepšia kamarátka, kvety, ktoré máš rada, filmy, proste veci, ktoré neviem“ začal vymenovávať.

            Zo srdca mi okamžite padol tak veľký balvan, že to isto počuli až do Lyonu. „No, moja obľúbená farba je, asi fialová ale mám rada aj čiernu, hoci sa to vraj ako farba nepočíta“ začala som a sledovala Zaynov zaujatý výraz. Nevyzeral, že by som ho otravovala a aj keby, on sám to predsa chcel.

            „A čo kvety?“ opýtal sa.

            Zasmiala som sa. „Bezpodmienečne milujem ruže“ prikývla som. „To sú moje obľúbené kvety a je jedno či sú červené, biele alebo ružové“ mykla som ramenami. „A filmy“ začala som s hlbokým nádychom. „Nemám nijaký konkrétny. Rada pozerám horory, ale potom sa vždy bojím. Vždy“ zdôraznila som a počula Zaynov tichý smiech. „Ale tiež si rada pozriem komédie, ale nejaký konkrétny nie je“

            „Aké to je  v Lyone?“ opýtal sa odrazu. Zodvihla som na neho pohľad. „Aké to je vo Francúzsku?“

            Usmiala som sa pri pomyslení na svoj domov. napriek tomu, čo všetko zlé sa mi tam stalo. Napriek tomu, že som odtiaľ ušla práve kvôli týmto zlým spomienkam. Napriek všetkému to vždy zostane môj domov, ktorý milujem. Moje útočisko. „Ešte si tam nebol?“ opýtala som sa a odpoveďou mi bolo zavrtenie hlavy.

            „Bol som na veľa miestach na svete, ale Francúzsko medzi ne nepatrí“ znova pokrútil hlavou.

            „Je to nádherné. Milujem to tam, hoci som odtiaľ doslova zdrhla, ale je to domov a to sa nezmení nikdy. Možno mi neuveríš, ale aj keď som francúzska, ešte som nebola v Paríži“

            Udivene zodvihol obočie. „Ako je to možné?“

            „Nikdy na to neprišlo“ vlastne ani sama neviem prečo som tak krásne mesto ešte nikdy nevidela.

            „Ak si tam nebola doposiaľ, tak ja ťa tam vezmem“ prehovoril vážnym a serióznym hlasom.

            Prekvapene som vypúlila oči. „Ty ma chceš vziať do Paríža?“ prikývol a usmial sa zrejme nad mojím výrazom. „Môžem mať otázku?“ opýtala som sa, no keď nič nevravel pokračovala som a priamo mu ju položila. S očakávaním na mňa pozeral spod dlhých mihalníc. „Ako je možné, že sa chováš tak...tak...inak“

            Jeden kútik úst mu na chvíľu vystrelil nahor. „Vravel som ti, že ak sa budeš chovať dobre ty, budem aj ja. Ak sa nebudeš chovať dobre ty, nebudem ani ja. To si už zažila a ja ťa žiadam, aby si ma nenútila urobiť niečo podobné znova“ s výzvou mi hľadel do očí a vyzeral, že to naozaj myslí vážne. „Mimochodom, to že sa k tebe chovám teraz...povedzme milo, veľmi nerozširuj. Musím si zachovať povesť“ mrkol na mňa.

            Zasmiala som sa a priložila si ukazovák ku perám. „Nikto zo mňa nič nedostane. Len cez moju mŕtvolu“ o sekundu neskôr som si uvedomila, že pri Zaynových nelegálnych aktivitách, by sa moje slová mohli stať skutočnosťou a niekto by naozaj mohol mať chuť, pohnojiť mojou mŕtvolou zem.