Jazdkyňa

Starý priateľ

Túto časť venujem IaMmEChach :)

Luci

Obidvaja stuhli ako sochy. Nechápala som, čo je na tom zlé. No a čo? Naklonila som bradu ku krku a zobrala prívesok s Carou do rúk.
„Cara, choď za Alamou a povedz jej, kde som."
Prívesok sa rozžiaril a Carin portrét zmizol. Starec sa ku mne priblížil až nepríjemne blízko. Nevedela som, čo chce a tak som zaujala bojový postoj. Odskočil a zdvihol ruky do výšky ramien. Na Zemi to znamená, že je neškodný, no nevedela som, či je to rovnaké aj tu. Starec sa opäť priblížil a chytil ma za ruku z kovovým náramkom. Jemne po ňom prešiel prstom. Kov sa ako voda rozpustil v paru a zmizol. Alama mi ukazovala toto kúzlo, no nechcela ma ho naučiť. Aj na to príde čas, hovorievala.
„Poď," povedal starec a ponúkol mi ruku.
Už nevyzeral splašene, no panika v ňom ostala. Neprijala som ruku, avšak išla s ním. Nechcelo sa mi čakať na Alamu v tejto diere. Prešli sme hlavnou chodbou k točitým kamenným schodom. Vyšli sme na nejakej chodbe. Taktiež bola z kameňa. Zabočili sme doľava. Na stenách boli zavesené obrazy rôznych drakov a ľudí. Otáčala som hlavu a rýchlo prešla pohľadom po každom. Cestou sme stretli pár žiakov, ktorý sa na starca milo usmiali. Keď však zbadali mňa, ich úsmev sa vytratil a vystriedal ho prekvapený výraz. Nechápala som prečo. Mám snáď niečo s vlasmi? Nick si všimol mojej paniky.
„Mala by si zmeniť odev," povedal povýšeneckým hlasom.
Samozrejme! V Driante nie sú zvyknutý na zemskú módu. Tu sa skôr preferujú šaty pre dievčatá a plátenné či kožené nohavice pre mužov. Keď som si však pozrela vkus okoloidúcich, zaregistrovala som nohavice aj u dievčat. Zastala som. Nick, ktorý bol za mnou stihol uskočiť a tak sa vyhnúť zrážke. Starec si všimol môjho zaostania a obrátil sa. Keď treba zmeniť šaty, niet lepšieho čarodejníka než ja. Zdvihla som pravú ruku nad hlavu a strednými prstami sa dotkla cestičky vo vlasoch. Vrch hlavy obklopila hmla. Nick sa zháčil a chcel zasiahnuť, no starec mu naznačil, aby ostal v pokoji. Hmla pomaly postupovala smerom nadol. Tričko, ktoré som mala na sebe vystriedala biela blúza. Kraťase zas nahradili dlhé hnedé plátené nohavice. Na nohách som ucítila hnedé kožené boty, ktoré som s radosťou nosievala ako v Driante, tak aj na Zemi. Keď hmla pominula, mala som na sebe svoj najobľúbenejší outfit. Pozrela som sa na starca. Otočil sa a pokračoval v ceste. Nick ma chytil za rameno a ťahal ma za starcom. Došli sme na koniec chodby. Nachádzalo sa tu trojo dverí. Starec sa otočil k tým napravo a otvoril ich. Lúče Slnka, ktoré prenikli cez otvorené dvere, udreli do mojich očí. Chvíľu mi trvalo, kým som si na ne zvykla. Pomaly som vyšla von. Ocitla som sa na cestičke, ktorá sa strácala v blízkom lese. Napravo bola trávnatá plocha, na ktorej práve pristávala Cara. Oči sa mi rozžiarili od šťastia. Rozbehla som sa smerom k nej. Z Cary zoskočila Alama. Aj keď bola staršia, stále bola v dobrej kondícií. Dobehla som k nej a tuho ju objala. Usmiala sa a prešla mi rukou po vlasoch. Odtiahla som sa od nej a rozbehla sa ku Care.

Alama

Keď sme s Carou pristáli pri škole, hnev a zlosť vo mne vzrástla na sto percent. Ak Margus ublížil Luci, draho za to zaplatí. Zoskočila som z Cary. Luci sa mi okamžite hodila okolo pásu. Zodvihla som ruku a jemne ju pohladila. Taktiež som využila prehliadacie kúzlo a zisťovala, či je v poriadku. Nič som nezistila. Luci ma pustila a bežala ku Care. Presunula som svoj nenávistný pohľad na Margusa. Začal sa triasť. Ha! Mám ho v hrsti. Vykročila som smerom k nemu. Chlapec vedľa neho sa zľakol, no nedal nič vedieť.
„Margus!" skríkla som.
Usmial sa ako debil a spojil dlane.
„A-a-ahoj A-A-Alama," zakoktal.
„Môžeš mi to vysvetliť?"
„No... akoby som to..."
„Je to moja chyba," povedala Luci.
Obzrela som sa za ňou. Pustila Carin krk a presunula sa ku mne.
„V lese som sa šmykla na mokrom kamení a udrela sa do hlavy. Títo páni mi pomohli."
Usmiala som sa na ňu, no neuverila jej. Akoby som aj mohla. Pravdu som totiž už vedela. Ale... prečo klamala?
„Mohla by si zaletieť do dediny a potom ísť domov? Ja si tu musím niečo vybaviť."
Prikývla a s úsmevom sadla do sedla. Cara zamáva krídlami a za pár sekúnd ich už nebolo. Margus sa začal vzďaľovať a určite dúfal, že mi unikne. Chytila som ho za plášť a pritiahla k sebe.
„Kamže? Mám s tebou nevybavené účty!"
„Ako sa opovažujete takto sa zhovárať s Magistrom!" vyšteklo po mne chlapča.
Chcela som mu dať menšiu lekciu, no Margus ma predbehol.
„Svoju prácu si odviedol Nick. Teraz sa vráť na hodinu."
Chlapča chcelo namietať, no Margus ho zmrazil pohľadom a tak mu neostávalo nič iné, než poslúchnuť. Zvrtlo sa a rezkým krokov vošlo do budovy.
„A my ideme do tvojej kancelárie," oznámila som Margusovi.
Potiahla som za plášť a začala kráčať ku dverám. Margus ma rýchlo predbehol a otvoril mi ich. Čo by neurobil, aby ma ešte viac nenahneval? Vedela som presne, kde má pracovňu. Ako vždy som išla popredu. On sa radšej držal v ústraní. Otvorila som ďalšie dvere, na nádvorie. Predo mnou sa zjavila ďalšia budova. Nevošla som do nej, ale zastala vpravo od dverí. Vzpažila som ruku a zamumlala zaklínadlo pre zjavenie vecí. Stena predo mnou zmizla. Objavili sa točité schody. Vyšla som po nich a zastala pred dverami. Otvorila som a vošla. Jeho pracovňa sa vôbec nezmenila od mojej poslednej návštevy (ktorá bola pred vyše štrnástimi rokmi). Akurát tu bol väčší neporiadok. Rôzne knihy boli porozhadzované po kamenej dlážke. Na jeho stole bolo nespočetne veľa dokumentov, nahádzaných na vysokých kopách. Na strope visela galaxia s miliónmi svetov. Toto všetko bolo zahalené v šere, ktoré vytváralo zastrené okno. Usadila som sa do kresla s vankúšmi a naklonila sa dopredu.
„Č-č-čomu vďačím za tvoju návštevu?" opýtal sa ma.
„Netvár sa ako tupec, Margus. Akonáhle si zistil, že Luci je moja žiačka, pustil si do gatí. Priznaj si!"
Zavrel oči a jemne prikývol. Ako inak.
„Vieš, že za to nemôžem. Dovŕšila osemnásť rokov a..."
„Viem, a chcem od teba láskavosť."
Nemohol odmietnuť. Keby áno, zlámala by som mu všetky kosti, ako za starých čias.
„Chcem, aby Luci chodila na túto školu."
„Ale... veď..."
„Aj keď je moja žiačka, nedokážem ju naučiť všetkému. Nie som jazdkyňa, tak, ako ona. Preto chcem, aby chodila sem. Spolieham sa na to, že tvoji zamestnanci ju dokážu naučiť tomu, čo ja nie."
„A čo si ju učila doteraz?"
„Mágiu."
„Veď si povedala, že je jazdkyňa!"
Pozrela som na neho nenávistným pohľadom. Opäť slovičkári. Ale má pravdu.
„Luci nie je len jazdkyňa. Je aj čarodejnica."
„Neexistuje! Mágovia ako jazdci vyhynuli. Vieš to!"
„Viem! Je asi posledná svojho druhu. Aj preto ju posielam sem. Kvôli ochrane."
Margus zaťal päste a odvrátil sa k oknu. Čakala som ako zareaguje. Po chvíli sa otočil naspäť.
„Nesklamem ťa Alama."
„Viem," postavila som sa, „inak dostaneš po papuli pred celou školou."

*Takže chcem sa poďakovať všetkým, ktorí túto story čítajú a komentujú a votujú... Som veľmi rada, že sa Vám páči... Taktiež mám pre vás jeden oznam... Ako ste si možno už aj všimli, pridávam len jednu časť za týžden... Chcem sa vás teda opýtať, ktorý deň mám pridávať?... Taktiež som sa mierne sekla a nejak nestíham písať pokračovanie... Mám toho teraz dosť... Ale nebojte, mám napísané niečo popredu ;)... Ešte raz veľká vďaka... :)
Sikakm