Jazdkyňa

Proroctvo o zániku Crisie: Až sa 31. dynastii Vermonovcov narodí dcéra, zem skropí červeň krvi. Muž s černotou po svojom boku zasadne na trón. Zahubí ho prekliate dieťa, ktoré samo upadne do temnoty.

Kráľovna Isabel bežala cez husté záhrady Crieského palácu. V pravej ruke zvierala ruku svojho päťročného syna, v ľavej zas držala svoju polročnú dcéru. Vedela, že oni musia za každú cenu prežiť. Neustále sa ohliadala dúfajúc, že sa striasla vojakov čierneho muža. Jej očakávania sa však nesplnili. Započula ich hlasy.

„Nájdite ju! Nesmie uniknúť!"

Zrýchlila. Syn len tak-tak stačil. Isabel vzhliadla ku stromom s prosbou o pomoc. Oni jej pozorne načúvali. Zmäťte ich, prosím Vás. Stromy odpovedali šuchotom lístia. Začali mávať svojimi majestátnymi korunami a šľahali nepriateľov hlava-nehlava. No oni sa tak ľahko nevzdali. Tasili meče, oblepené čiernou mágiou. Tam, kde sa čepeľ dotkla stromov, vyschli. Kráľovna tušila, že sa k nej čoskoro dostanú. Musela však ochrániť deti. Dcérka začala plakať. Musela vycítiť matkin strach. Matka zastala, pustila syna a začala ju upokojovať. Týmto však spečatila svoj osud. Vojaci čierneho muža sa blížili. Nemala na výber. Vystrela voľnú ruku pred seba. Vyšiel z nej dym, ktorý vytvoril dva portály do dvoch svetov. Popohnala syna, ktorý skočil do jedného z nich. Do druhého vnorila ruky, spolu s dcérou a položila ju na trávu slnkom zaliateho parku. So slzami v očiach strhla svoje ruky spať a dovolila portálu zatvoriť sa. Posledné, čo jej dve deti mohli zazrieť bolo, ako vodca vojakov čierneho muža tasil meč a prepichol matke brucho. Červená čepeľ vyletela z jej brucha a matka padla s úsmevom na perách, no bez života na zem.

...

Vojaci sa vrátili späť ku čiernemu mužovi. Pokľakli pred ním a sklonili hlavy. Vodca vojakov skláňal hlavu najnižšie, obával sa mužovho hnevu. Nesplnil to, čo od neho žiadal. Muž pristúpil k nim. Jeho tvár, zdobená nejednou jazvou, spočinula na svojom priateľovi a generálovi svojho vojska. Dal mu za úlohu zabiť ženu a dve deti. Teraz chcel počuť výsledok.

„Tak?" povedal mohutným, strach naháňajúcim hlasom.

Generál sklonil hlavu väčšmi, poznal totiž svoj trest. Smrť. Po čele sa mu rozlial pot. Dúfal, že ako priateľ vodcu by nedostal až taký prísny trest. Koniec koncov, poznajú sa celý život.

„Kráľovná je mŕtva."

„A deti?"

„Utiekli."

Generál zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s priateľovým. V jeho očiach zočil hnev, veľký hnev. Rozohnal sa rukou. Generál neustúpil, čakal, čo sa stane. Muž sklonil ruku a siahol na priateľovo rameno.

„Dobre," povedal a otočil sa.

Jeho čierny plášť vial na jeho ramenách. Vedel si predstaviť výraz svojho priateľa. Bol zmätený, prekvapený, neočakávaný. No on nechcel, aby deti zahynuli. Chcel zistiť, ktoré z nich patrí do proroctva a uviesť ho do temnoty. Vedel, že pokiaľ by sa tak stalo, mohol by vládnuť nie jednému, ale všetkým svetom. Pomaly vykročil ku svojmu drakovi. Vysadol naň a obrátil sa ku svojim prívržencom.

„Cries padol! Kráľ a kráľovná sú mŕtvi. Avšak deti unikli. Preto vyhlasujem odmenu! Kto mi privedie tie deti, bude zasypaný zlatom a diamantmi, kým sa v nich neutopí."

Ozvalo sa rinčanie zbraní. Vojaci okamžite brali meče a vysadali do dračích sediel. Vodca ich však zastavil. Všetko utíchlo, čakalo sa na jeho slová.

„Tým deťom sa nesmie nič stať. Kto im skriví čo i len vlások, bude popravený."

Jeho drak roztiahol krídla a vzniesol sa k výšinám.

Ak sa Vám táto story aspoň trochu pozdáva potom prosím o vote. Podľa ich výšky uvážim, či pokračovať alebo nie.