Učiteľská láska

3. Kapitola: Stela

Vystúpim z auta a prvé, čo ma privíta je Agátin užasnutý výraz. Najprv sa bojím, že niečo nie je v poriadku s mojím výzorom, ale potom pritsúpi ku mne, chytí ma za ruky a povie: "Stela, panebože, vyzeráš úžasne. Hovorila som, že ti budú sedieť ako uliate,"smeje sa a krúti so mnou dookola, aby si ma celú prezrela. Musím sa smiať s ňou. Vždy zveličovala, a aj teraz keď mám na sebe len obyčajné červené šaty, vyvyšuje ma nad módne nebesá ako keby som mala na sebe neuveriteľne krásnu róbu. A čo by aj nie. Vybrala mi ich ona, aj keď ja som z nich na začiatku nebola veľmi nadšená. Agáta stále tvrdila, že v nich budem vyzerať úžasne a že v týchto "červienkach" zbalím každého. Ach. Agáta je presne ako moja babka. Stále dúfa, že si nájdem svojho učiteľského princa. Je to moja najlepšia kamarátka a učí na tej istej škole ako ja, takže tu je vždy plno zábavy. Je bláznivá, učí geografiu a rada cestuje. Niekedy mám pocit, že sa mala stať cestovateľkou alebo objavovateľkou. Ale aj keď nevidela veľa cudzích krajín, bolo ich asi sedem, deti učí geografiu najlepšie. Vždy si vymyslí nejaké príbehy, ktoré im rozpráva, aj s troškou mágie a tak si to potom lepšie zapamätajú.

Agáta má na sebe nádherný rúžový kostým so striebornou grošňou v tvare A. Obuté má čierne ihličky a všetko to doplnila čierno-rúžovou kabelkou s príveskom v tvare A. Z vlasov si urobila drdol ako ja, ale doplnila ho malou sponou kvetinky. Hneď ju spoznám. Je to kvetinka, ktorú jej dala mama ešte pred svojou smrťou. Zomrela na rakovinu, to mi povedala Agáta. Mala len pätnásť, keď sa to stalo. Agáta teraz nosil tú kvetinku s hrdosťou a láskou. A som veľmi prekvapená, že ju vždy dokáže zladiť s niečím. Kľudne sa mohla stať aj módnou návrhárkou.

"Tak čo, ideme do našej obľúbenej budovy?"spýta sa ma s úsmevom, chytí ma pod pazuchu a spolu kráčame do školy. Nikto okrem učiteľou tu ešte nie je. Škola sa začína o ôsmej, ale učitelia tu musia byť o čosi skôr. Výjdeme na druhé medziposchodie do kabinetu. Skoro nikto ešte nie je okrem Adolfa, učiteľa matematiky, Petry, učiteľka slovenského jazyka a literatúry a Katka, učiteľka občianskej náuky. Prechádzam popri Adolfovi a všimnem si, zme na papier píše akúsi rovnicu. V duchu sa zasmejem ale aj poľutujem deti, ktoré učí. Adolf zbožňuje nečakané písomky. Dáva ich deťom s veľkou láskou a potom sa čuduje, že majú zlé známky. Je podľa mňa dosť kruté dávať deťom neoznámenú písomku po polročných prázdninách. Ale na druhej strane by sa mali pripravovať zodpovednejšie.
"Ďalšia neohlásená písomka?" spýtam sa.
"Ó nie, len menšia päťminútovka," povie s úsmevom.
"Adolf, nechcem vám zasahovať do vašich učiteľských metód, ale nemyslíte si, že je trošku kruté od vás dávať deťom aj malé päťminútovky po prázdninách?" spýtam sa.
"Tentoraz nie. Už v piatok som im naznačil, že sa chystá menšia písomečka," spokojne sa zahniezdil na stoličke.

No iste. To učiteľské naznačovanie. To poznám veľmi dobre. Keď som bola ešte študentka, nikdy som nevedela odhadnúť to "naznačovanie". Vždy som sa naučila na iný predmet a z toho, v ktorom nám učiteľka niečo "naznačila" som dostala zlú známku. Preto som sa rozhodla deťom nič "nenaznačovať" a normálne im povedať kedy a z čoho bude písomka alebo test. Za moje 4 roky učenia si ma moja trieda veľmi obľúbila a ja zasa ich.

Konečne sme tu vštci už chýba iba Helena. Som zvedavá načo nás požiadala aby sme sa všetci ešte pred vyučovaním zhromaždili tu. Vraj nám chce niečo oznámiť.

"Tak som tu," ozve sa Helenin hlas z dverí.
"Ďakujem, že ste všetci prišli na toto zhromaždenie. Chcem vám niečo oznámiť, ale chýba mi tu ešte jeden človek. Dúfam, že si švihne inak všetci budeme meškať na vyučovanie,"rozpráva pričom sa pozerá na hodinky.

Zrazu sa z dverí ozve mužský hlas.

"Už som tu. Prepáčte, veľmi mi prepáčte, že meškám, ale ušiel mi autobus a no veď poznáte ranné vstávanie a cesty," zasmeje sa neznámy muž. Potom si uvedomím, že má čierne vlasy sko havran a zelené oči ako smaragdy. Dobre že mi ústa nespadnú až na zem, pretože v ňom spoznám ešte čosi. Teda niekoho. Spoznám v ňom...

Tak. Ospravedlňujem sa, že publikujem až teraz, ale večer som to už nestihla. Takže tu je 3. Kapitola, užite si ju a vo štvrtok príde ďalšia. ( Inak dakujem za tuším 13 pozretí na mojom príbehu). Ďakujem za všetky pozrietia,⭐️a💭.
Príjemné čítanie.

Viki❤️