Dedička

30. Kapitola

Premiestnili sme sa. Už nie som v tej odpornej chladnej pivnici, plnej mučiacich nástrojov. Aspoň že tak..
Teraz však nie som na lepšom mieste. Taký veľký dom som hádam ešte ani nevidel. Deti Noci a Mesiaca si proste žijú ako vo vate! Neskutočné!
To tí debilný Lovci.. Žiadny luxus.. Nie, ako by to vyzeralo?! My musíme žiť v hnoji, ako prasce. Nechápem..
Nikto si ma nevšíma. Som zviazaný, pohodený vedľa schodov.
Je ich tu tak veľa, toľkých som ešte nevidel pohromade. Je to až strašidelné!
Niežeby sa mi to nepáčilo, ale chcel by som vedieť kde sme.
Spomedzi všetkých detí Noci Mesiaca, vytŕčala jedna postava. Dievča. Krásne dievča. Nie ako tie ostatné.. Dobre, i tie boli pekné, ale na nej bolo niečo veľkolepé, čo vychádzalo z jej vnútra...
Zrazu ma zaregistrovala. Pozrela sa na mňa vydala sa smerom ku mne.
Keď pristúpila, kľakla si. Chvíľu ma len tak pozorovala, a potom mi stiahla pásku z úst.
"Ty sem asi nepatríš, však?" hneď ako vydala prvú hlásku, vedel som kto to je, a prečo mi prišla taká výnimočná. Bola to dedička. Z jej odhodlaného a pevného hlasu som vycítil, že jej prenena už začala. A do riti.. Mám sa báť? Nevyzerá, že má zlé úmysly..
"Počuješ ma?" práve som si uvedomil, že mám otvorené ústa, ale nevydavam žiadny zvuk.
"A-áno," zakoktal som zachrípnuto.
"Prečo tu je? Kto to je?" spýtala sa upíra, ktorý akurát prechádzal okolo nej po schodoch.
"To je ten lovec, je neškodný." povedal a pokračoval v práci.
Pche, ja že som neškodný? Som lovec! Veľmi dobrý lovec, aj keď ostatní tvrdia niečo iné.. Nehorázne..
Zrazu som pocítil niečí dotyk. To ona, začala ma rozväzovať.
"Vanesa, čo to robíš?" zbadal som ako sa k nám blíži chlapec, ktorého postavu chcem mať- Daniel.
"Je neškodný," povedala bez citu.
"Ale.." začal Daniel, ale Vanesa ho mávnitím ruky umlčala.
"Povedala som," celého ma rozviazala a pomohla mi vstať, " počula som, že si nám dosť pomohol. Nezaslúžiš si tu sedieť zviazaný ako nejaký otrok."
No konečne! Konečne, ma niekto ocenil za moju ťažkú prácu.
Zaviedla ma hore schodmi do jednej z izieb a prikázala, aby priniesli vodu a handru. Musím povedať, že som bol veľmi špinavý...

*********

Vystúpim z auta. Nevšímam si pohľady mojich poddaných. Vždycky sa na mňa takto pozerajú. Idem rovno. Pristúpim ku dverám, otvorím ich, všetky pohľady na mne. Som dôležitý, ani sa tak nemusím tváriť. Vykročím pevnou nohou, plášť za mnou veje. Idem po schodoch. Vojdem do svojej pracovne. Dany a Daniel ma nasledovali. Dvere nechajú otvorené. Čakám ešte na jednu osobu. Teraz, keď jej premena začala, chcem ju tu mať.
Vojde do miestnosti. Je iná. Vidím to a cítim to. Ide pevným krokom, tak ako ja, pozerá sa, tak ako ja, myslí, tak ako ja..
"Zdravím Ujo Grigori. Môžeme začať?"