Dedička

12. Kapitola- Babská jazda

"Takže ty máš dohodnutý výlet, super," tešil sa Daniel z mojich nových kamarátok.

"No hej, sú fajn," usmiala som sa na neho.

Ako som dotelefonovala, išla som za Danielom a spolu sme si sadli na lavičku v záhrade medzi záhony čiernych ruží. Boli tak nahusto zasadené, že nás vôbec nemohlo byť vidno.

"Chcel som sa ťa spýtať," začal Daniel," že či by si so mnou nešla pozajtra na večeru do mesta."

"Jasné to by bolo super," Aaa, zdá sa mi to alebo ma práve pozval na rande," ale.. ani ťa ešte nepoznám."

"No tak spoznaj! Pýtaj sa ma čo len chceš" povedal a šibalsky sa na mňa usmial. Jáj, aký je zlatý.

"Tak fajn...," povedala som a rozmýšlala čo sa ho opítať," čo tvoja rodina.

"No, moji rodičia zomreli a tak som sem prišiel bývať.. Asi tak, ako ty."

"Vážne? To som si nemyslela."

"A čo si si myslela?," usmiala sa.

"Vlastne nič, nerozmýšlala som nad tým, je to to prvé, čo ma napadlo."

"A čo ťa napadlo ako druhé?," opítal sa.

"Hmm.. Keď niesi Grigori, aké máš teda priezvisko?"

"Daniel Wiliams," zasmial sa nad vlastným menom.

"Wiliams?," opýtala som sa.

"Áno, ale nikomu to nehovor," obaja sme sa zasmiali.

"Okay.. Oblúbená farba?," pýtala som sa ďalej.

"Tmavo modrá. A tvoja?"

"Čierna."

"Prečo práve čierna?," zaujímalo ho.

"Neviem odjakživa sa mi páčili tmavé farby. Tmavé aj nosím. Svetlé sa mi ani nehodia a nedá sa ňou nič pokaziť."

"Prečo si myslíš, že sa ti svetlé nehodia."

"Raz som si na seba dala kriklavo ružovú. Vizerala som, ako bárbina, a to sa mi nepáči."

"Máš pravdu, vo svetlo ružovej si ťa neviem ani predstaviť," zasmial sa, naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Bozkával ma nežne, akoby sa bál, že by ma mohol rozpučiť. Ja som mu dala ruky za hlavu a jednou som mu zozadu prešla po vlasoch. Pritisol si ma bližšie k sebe. Potom sa odtiahol a položil si čelo na moje, a pozeral sa mi do očí.

"Tak čo, pôjdeš so mnou," opýtal sa znova.

"Samozrejme."

* * *

Išla som so Sarah a Alex po meste. Už som tadeto išla, keď ma vodič na Jaguári viezol ku Grigoriovcom, ale aj tak ma mesto stále fascinovalo. Bolo to také iné ako Slovensko a nielen budovi ale aj počasie.

Neskutočnne sa mi páčili dvoj-poschodové autobusy.

Najviac sa mi však páčili červené telefónne búdky. Idete po zamračenom, upršanom Londýne a zrazu výrazná červená telefónna búdka. Dávala tomuto miestu istý vkus, vďaka ktorému to tu vizerá čarovne.

"Takže, najprv pôjdeme do nákupného centra, tam budeme do dvanástej a potom pôjdemme do reštiky," takto si baby plánovali dneskajší deň," ďalej pôjdeme na Thimes Square, London eye.. Koľko to trvá jedna jazda hodinu, alebo pol? Ďalej nasleduje Madame Tussaunds a o pol šiestej pôjdeme do kina na hocičo čo pôjde.

V nákupnom centre sme pochodili takmer po všetkých obchodoch s oblečením, pretože som babám povedala, že ma Daniel pozvala na 'rande', ak som to tak vôbec mala brať. Trvali na tom, že mi pomôžu obliecť sa. Hovorili, že sa určite nemám obliekať do nejakých šiat, lebo Daniel to vraj nemá moc rád a mám sa obiecť iba nejako slušne. Tak sme teda na koniec vybrali pekné vzorované rifle, modrú blúzku, visoké topánky, ktoré sa hodili ku blúzke a malovátka.

Platila som peniazmi, ktoré som si ráno našla na nočnom stolíku. Zrejme boli od uja Grigoriho... Už som ho nevidela odvtedy, ako som prišla do Londýna. Daniel mi včera hovoril, že chodí pracovať mimo mesta, ale nedozvedela som sa čo robí.

Ďalej sme išli na obed do nejakej reštaurácie. Dala som si palacinky s džemom a dievčatá sa mnou dali inšpirovať.

Thimes Square bolo nádherné a ešte krajší bol výhľad na Londýn s Londýnskeho oka. Keď sme boli hore tak sa zamračilo ešte viac, ako bolo a ja som videla celý osvetlený Thower Bridge, a ako sa mihajú svetlá áut. V jednom pruhu žlté a v druhom červené.

Nasledovalo Madame Tussaunds, kde boli skoro všetky sochy známych osobností.

Nakoniec sme išli do kina na Pýcha a Predsudok.

Keď sme vyšli z kina bola už zima a začalo sa stmievať. Zavolali sme si taxi a najprv sme zamierili ku mne domov.

"Ahój, uvidíme sa," pozdravila Sarah a Alex zakývala. Zamávala som im a zamierila k budove. Po ceste ku vchodu som si vyzula topánky a išla som bosá. Otvorila som dvere a hodila topánky pod vešiaky do poličky. Otočila som sa a rozbehla sa s jediným cielom. Posteľ.

Vtom som však nabúrala do postavi a spadla som na zem. Zaostrila som a uvidela Danyho, ako nado mnou stojí.

"Ahoj zlatko, čo sa tu válaš po zemi," zaškeril sa a pomohol mi vstať.

"Neválam, odrazila som sa od teba," povedala som unavene, keď ma dvíhal.

"Hmm, si taká unavená, že nevieš ani chodiť," povedal, keď uvidel ako sa tackavo posúvam ku schodom," pomôžem ti."

Už som chcela namietať, že to zvládnem, ale naraz som už necítila zem pod nohami a zistila som, že ma zobral na ruky a nesie ma hore po schodoch.

Zlakla som sa, že spadnen a tak som sa ho chytila okolo krku. Cítilla som ako sa napína jeho svalnaté telo.
Odniesol ma až po dvere mojej izby. Dvere sa bez jeho dotyku otvorili. Vstúpil do izby a nežne ma položil ma posteľ.
"Dobrú noc miláčik," povedal ale ja som vedela, že si robí srandu.
Potom ma však ešte pobozkal na čelo, prešiel k zadnej strane postele a prikryl ma.
Nato bez slova odišiel.

"Ďakujem,"povedala som zahambene.

"Není za čo," povedal, keď už odchádzal po chodbe naspäť.

Nedokázala som myslieť na to čo sa práve stalo, a tak som hneď zaspala...

************************************

Tak tu je ďaľšia časť. Dúfam, že sa vám páčila, ak áno dajte vote :]

#Vava152#