Dedička

29. Kapitola

Sedela som pred televízorom. Pozerala som sa do neho ale nevnímala som, čo sa tam odohrávalo.
Odkedy som pred týždňom zistila, že smrť môjho otca bola naplánovaná a dokonca mojov vlastnou rodinov, necítila som sa dobre.
S Danym som sa už sem tam rozprávala. Nebola som na neho nahnevaná, dokonca sa mi už nechcelo ani plakať, bola som skôr znechutená a sklamaná.
V istom zmysle som tomu chápala, ale to neznamená, že mi to neprekáža, a že sa budem robiť akoby sa nič nestalo.
Znechutená som vypla telku a radšej som šla do svojej izby.
Vyšla som po schodoch a našla známe dvere. Vždy keď som do tej izby vošla uchvátila ma. A dnes to nebolo inak.
Odostrela som závesy. Slnko ožiarilo nádhernú izbu. Hodila som sa na postel a s vystretými rukami som zatvorila oči.
Po chvíli som sa ale rozhodla, že sa idem pozerať von z okna.
Hneď som zbadala Danyho ako sedí na lavičke a vyhrieva sa.
Nemohla som si pomôcť a vydala som sa za ním.
Prišla som k hlavným dverám, dotkla som sa kľučky, ale skôr ako som hu stihla stlačiť, dvere sa rozleteli. Rýchlo som sa uhla nabok a sledovala ako sa zástupy ľudí tlačia dnu. Medzi všetkými tými ľuďmi, som zrazu zbadala Daniela. Odpojil sa od skupiny a prišiel ku mne.
"Ahoj," povedal, pristúpil ku mne chcela ma objať. Ja som ale po tom všetkom nemala náladu ho objímať, a tak som sa odtiahla.
Nechápavo na mňa pozrel, ale keď k nemu pristúpil Deny a pozeral sa mu do očí pochopil.
Zrazu sa Daniel zahnal na Danyho, ale ten mu chytil päsť jemne ho odstrčil dozadu. Daniel to skúsil znovu, ale situácia sa opakovala.
Vzdal to a pozrel sa na mňa. Videla som na očiach, že chce niečo povedať, ale ja som na neho nemala náladu, otočila som sa na päte vrátila sa do izby.
Myslela som si, že ma to už prešlo, ale keď som teraz videla Daniela, zistila som, že sa stále cítim hrozne.
Hodila som sa na posteľ rozplakala sa ešte viac ako predtým.
Daniel mi niekoľkokrát klopal na dvere, ale ja som ho nechcela vidieť. V izbe som zostala celý deň. A uvažovala nad všetkým čo sa stalo.
Zrazu sa vo mne niečo pohlo, čo som nepoznala. Nevedela som čo to je, videl som že ma to poháňa ísť ďalej. Všetky moje City boli zrazu preč. Ja som sa cítila ako ešte nikdy predtým.
Otvorila som dvere na mojej izbe, zišla dole schodmi, predrala sa obrovským davom neznámych ľudí a zamierila som rovno k Danielovi a Danymu.
"Prečo sú tu všetci títo ľudia?," spýtala som sa s pevným hlasom.

. . . . . . . .

Tresol som tak silno, že som do steny spravil obrovskú dieru.
"Ukľudni sa," vravel nahnevano Dany, " veď toto je presne to, čo ste chceli. Znamená to, je už pripravená na obrad."
"Ale ale toto je príliš skoro. Zachvíľku to už vôbec nebude ona. A vieš koho je to chyba? Tvoja! Nemal si jej to hovoriť. Nie je pripravená!" znova som z celej sily tresol do steny.
"Ona alebo ty?" vravel Dany kľudne, " ver mi, ona je pripravená. Najskôr dať vedieť ujovi Grigorimu. Jej obrad by sa mal vykonať čo najskôr..."

*Veľmi krátky dielik po dlheeeej dobe. Chcela by som tento pribeh už dokončiť, takže sa budem snažiť. Okrem toho, tento týždeň som doma. Takze na to možno budem mať konečne čas a náladu.