Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆37. Chapter◆

"Dobre." Prikývol po krátkom zaváhaní a spravil krok bližšie ku mne. "Poď sem." Roztvoril ruky a ja som mu znova vbehla do náruče. Mala som ho naozaj rada a neprežila by som, keby sa mu niečo stalo. Nikomu z mojich priateľov. Nie kvôli mne.

"Mám ťa rada."

"Aj ja teba zlato." Pohladil po vlasoch a ja som sa usmiala...

Po tom ako som si dobalila ešte nejaké potrebné veci, som sa s Marcom rozlúčila. Pred odchodom som mu ale musela sľúbiť, že si dám na ceste pozor a naopak on mne, že nikomu nepovie kam som išla. Potom som si vzala veci a mohla vyraziť na cestu. Mama s otcom nebývali až tak ďaleko od Londýna, takže mi ani nevadilo, že som šla celkom neskoro. Cesta mi trvala asi len nejakú hodinu, keďže takto večer už nebolo toľko áut. Auto som zaparkovala na príjazdovej ceste pred malým domčekom v ktorom som vyrastala a vystúpila. Z kufra som vzala svoje veci a tašku s pár darčekmi, ktoré som stihla kúpiť a šla do domu. Už od dverí som mohla cítiť známu vôňu vianočného pečiva, ktoré mama piekla každé vianoce.

"Mami? Oci?" Zavolala som do domu a vyzliekla si kabát. "Ste doma?"

"Anne!" Vykukla okamžite z obývačky moja mama a s úsmevom sa ku mne rozbehla. "Dievčatko moje! Vitaj doma." Silno ma objímala a ja som jej objatie s úsmevom oplácala. Toto bolo to čo som v tomto momente potrebovala najviac. Objatie svojej mamy.

"Ahoj mami." Vydýchla som šeptom a zľahka ju pohladila po chrbte.

"Anne?" Ozval sa za nami ďalší známi hlas a ja som sa od mamy odtiahla.

"Ocko!" Vbehla som mu do náruče a tiež ho silno objala. Bolo fajn byť po dlhej dobe znova doma.

◆ ◆ ◆

◆Louis◆

Odkedy som sa vrátil späť do Londýna nevyliezol som z postele. Mal by som si vybaliť veci, skontrolovať maily, zavolať do firmy a milión ďalších iných vecí, no popravde som nemal na nič a ani na nikoho náladu. Jediné čoho som mal plnú hlavu bola ona. Občas som už ani sám nevedel čo vlastne cítim. Na jednej strane som ju od seba odstrkoval a držal sa len tej blbej dohody do ktorej som nemienil miešať nejaké city a na tej druhej by som ju mal najradšej stále pri sebe. Chcel som ju vlastniť. Chcel som aby bola moja a nikoho iného. Nehorázne ma štvalo keď sa okolo nej motali iní muži, obzvlášť Harry, no zároveň som ju sám od seba odháňal. No teraz už bolo aj tak neskoro. Skončila to...

"Pane poďte jesť. Spravila som vám na večeru vašu obľúbenú..." Zjavila sa mi vo dverách moja domáca a ja som si povzdychol. Za posledných dvadsať štyri hodín tu bola najmenej desať krát a všemocne sa ma snažila dostať z izby.

"Nie som hladný Samantha!"

"Pane.. Musíte predsa niečo jesť. Odkedy ste sa vrátil, ste stále..."

"Povedal som, že nič nechcem! Choď domov za deťmi."

"Ale..."

"Odíť Sam!" Zavrčal som podráždene, no stále relatívne v kľude. "Nechcem byť protivný aj na teba, tak radšej choď!" Dodal som a v krátkosti na ňu pozrel. Naozaj som na ňu nechcel byť protivný, pretože to bola jedna z mála osôb ktorým som ešte veril, alebo som sa na ne mohol spoľahnúť, či sa im zveriť s čímkoľvek. No zároveň som chcel byť v tejto chvíli sám.

"Louis..." Povzdychla si po krátkom zaváhaní a prišla si sadnúť ku mne na posteľ. "Poznám vás odkedy ste bol ešte malým chlapcom a vždy viem keď vás niečo trápi. Tak ako aj teraz. Dúfam že viete, že sa mi môžete kedykoľvek zveriť s čímkoľvek. Nemusíte to držať v sebe. Spolu všetko vyriešime." Usmialasa a svojou drobnou dlaňou ma jemne pohladila po líci.

"Ja viem Sam. Ale teraz chcem byť vážne sám."

"Dobre. Nechám vás, ale aby som nezabudla, mám tu ešte pre vás takú maličkosť, keď ste mali tie narodeniny." Postavila sa a z vrecka svojej zástery vytiahla akúsi krabičku, ktorú mi podala.

"Ďakujem Sam, ale už som ti povedal, aby si na mňa neutrácala. Veď vieš že si  nepotrpím na darčeky."

"To nie je žiadne utrácanie. Je to len taká maličkosť." Potriasla hlavou. "Tak ja idem. Oddýchnite si. Prídem zajtra." Dala mi pusu na vrch hlavy a odišla. 

Mal som Samanthu naozaj rád, aj keď som to nikdy nahlas nepriznal. Už v detstve mi bola bližšia ako vlastná matka. Trávila som mnou všetok možný čas aj napriek mojej zložitej povahe a ja som jej bol za to vďačný. Dodnes si pamätám aký som bol po ukončení školy nadšený, keď mi oznámila, že so mnou odíde do Londýna aj napriek tomu, že jej rodina žila v New Yorku. Odišla so mnou aj napriek tomu, že som z New Yorku odchádzal s prázdnymi vreckami a ledva tak uživil seba, nie to ešte aby som si mohol dovoliť platiť aj domácu. Našťastie netrvalo dlho a vďaka dobrým známostiam som začal budovať svoju terajšiu firmu a zarábať pri tom pomerne slušné peniaze. Neskôr keď už som bol na tom finančne o dosť lepšie chcel som jej aspoň z časti oplatiť čo kedy pre mňa spravila. Preto som zariadil, aby sa aj jej rodina mohla presťahovať do mesta a ona tak mohla byť viac so svojími deťmi... Možno som hajzel bez srdca, ako to o mne všetci tvrdia, no som rád, že mi táto žena do môjho mizerného života kedy vstúpila.

Pohľadom som prešiel na krabičku v mojich rukách a so slabým úškrnom ju otvoril. Bol to malý zápisník v koženom obale a strieborné pero na ktorom bolo vyryté 'pre inšpiráciu'. Bola to len maličkosť, no aj tá mi dokázala aspoň na chvíľu vyčariť úsmev na perách. Krabičku som odložil na nočný stolík a nemotorne sa po celodennom váľaní vyhrabal z postele. Bolo na čase niečo robiť.

Navliekol som na seba svoje sivé tepláky, ktoré sa mi doteraz váľali na kresle, zo stolíka si vzal Samanthin darček s mobilom a šiel dole do obývačky. Cestou dolu som si vzal v kuchyni aspoň jablko a potom už zasadol za svoje milované piano. Keď som sa presťahoval do Londýna zvykol som hrávať skoro stále, no časom som hrával stále menej a menej, až som prestal úplne. Odsunul som hudbu úplne niekde na bok a naplno sa začal venovať firme. Sam sa mi zrejme svojím malým darčekom snažila pripomenúť, ako som kedysi miloval skladať... Otvoril som lesklý čierny kryt a prstami zľahka prešiel po bielo - čiernych klávesoch. Už niekoľko dní mi hlavou zmela jedna nová melódia, tak som ju začal hrať...

"I might never be your knight in shining armor
I might never be the one you take home to mother
And I might never be the one who brings you flowers
But I can be the one, be the one tonight

When I first saw you, from across the room
I could tell that you were curious, oh yeah
Girl I hope you're sure, what you're looking for
'Cause I'm not good at making promises..." Zapísal som si text, ktorý zo mňa šiel tak nejak automaticky do zápisnika a chcel pokračovať v hraní, keď ma vyrušil môj vyzváňajúci mobil. Pozrel som na display na ktorom svietilo neznáme číslo a zamračil sa.

"Tomlinson! Prosím!" Ozval som sa po zdvihnutí a nervózne prešiel ku veľkým preskleným dverám, ktoré viedli na terasu.

"Dobrý večer pán riaditeľ." Ozval sa nejaký mužský hlas na čo som sa zamračil ešte viac. "Potrebujem vašu pomoc. Ide o Anne..."