◆37. Chapter◆

1.9K 118 9
                                    

Ahojte lásky :) Hanbím sa to aj vysloviť, ale po vyše mesiaci sa znova ozývam s novou časťou... je to až neuveriteľné ako ten čas letí a ako to naopak mne trvalo... moc moc sa ospravedlňujem že ste museli takto čakať, ale nejak som sa pri tejto časti zasekla... napísala som asi polovicu a vôbec som nevedela ako ďalej. Asi som dospela do nejakej krízy, alebo čo... a do toho som ešte aj lenivá a namiesto písania som začala pozerať seriál... ešte raz veľké SORRY! Dúfam že tu ešte niekto ostal a že sa vám časť bude aspoň trochu páčiť... Snáď ďalšia časť bude už skôr 😊 No a ešte kým sa pustíte do čítania (ak ste tieto moje drísty už dávno nepreskočili), chcem sa strašne moc poďakovať za všetky hviezdičky... ste úžasné ❤❤
Chyby prejdem keď budem doma 😉
Inak ak má niekto záujem o venovanie, tak si píšte v komentároch 😚... no a teraz už šup šup na novú časť 😁

◆Anne◆

Domov som sa vrátila až večer a popravde mi to bolo úplne jedno. Nemala som sa kam ponáhľať. Auto som zaparkovala na svoje obvykle miesto, vošla som do bytovky a po schodoch sa pomaly vliekla k nášmu bytu.

"Kde si doparoma bola? Zmizneš si na celý deň, nezavoláš, nenapíšeš, nenecháš žiadny odkaz, ale namiesto toho mi tu necháš na krku toho psychopata a ešte ku všetkému mi vezmeš auto. Vieš ako som sa bál, že sa ti niečo stalo?" Vybehol na mňa už od dverí môj úžasný spolubývajúci a ja som naňho zdvihla svoj pohľad.

"Marco!" Vydýchla som a v sekunde sa mu vrhla do náručia. V tej chvíli na mňa všetko doľahlo a naplno som sa rozplakala. Až vtedy som si uvedomila že som to v sebe držala celý deň. Všetky tie emócie.

"Ššš.. Zlato čo sa deje? Prečo plačeš? Prepáč, že som na teba tak vybehol, ale strašne som sa o teba bál. Nemohol som sa ti dovolať a nevedel som kde si a...."

"Marco ja to už nezvládam!" Zavzlykala som mu do hrude. Hladil ma zľahka po chrbte a mňa to trochu ukľudňovalo.

"Čo nezvládaš? Čo sa deje?"

"Všetko." Vzlykla som. "Všetko sa na mňa sype. Najskôr Louis, potom Harry a teraz akoby som toho nemala dosť sa tu objavil ešte aj Erik. Jaa..."

"Vážne.... vážne ste sa k sebe vrátili?" Spýtal sa vážne a ja som sa odtiahla, aby som naňho pozrela svojími uslzenými očami. Vážne som mu to chcela povedať! Všetko! To ako mi vypisoval, ako sa tu z ničoho nič zjavil, ako sa mi vyhrážal, ako ma donútil klamať, ako ma znásilnil... No nemohla som. Strach mi to nedovolil. Nebála som sa o seba. Ja som s Erikom zvládla už aj horšie veci. Bála som sa, že splní svoje vyhrážky a že nejak ublíži mojím priateľom. To by som nezvládla.

"Ja..." Čo som mu mala akože povedať? "Vyvádzal moc, keď som tu nebola?"

"Povedzme to tak, že nadšený nebol. A ešte viac nebol nadšený, keď som ho odtiaľto vykopol." Zasmial sa a ja som prikývla.

"Tak to nebude rád ani keď teraz odídem." Uchechtla som sa a vybrala sa do svojej izby.

"Kam chceš ísť?"

"Pôjdem na pár dni k rodičom." Vytiahla som si zo skrine svoju cestovnú tašku a začala do nej hádzať nejaké potrebné veci. "Môžem si požičať tvoje auto?"

"Jasné že môžeš. Do mesta sa zvezem aj s Lisou, alebo metrom. Ale si si istá, že chceš ísť k vašim v takomto stave?"

"Som... Som v pohode." Pokrútila som hlavou.

"Určite? Pred malou chvíľou si tak nevyzerala, keď si sa mi zložila v náručí. Ann ja len nechcem, aby si z toho všetkého ochorela."

"Práve preto idem k rodičom." Hodila som do tašky posledné tričko a pozrela na Marca, ktorý sa celú dobu opieral o rám dverí. "Budem v pohode. Dobre?"

Proposal [Louis Tomlinson] ✔Tahanan ng mga kuwento. Tumuklas ngayon