PRAKTIKANT

14. DEŇ

Nebránila som sa. Nechala som sa unášať. Opätovala som mu všetko. Bozky, uhryznutia, dotyky... Zdvihol ma a pomaly ma premiestnil na posteľ. Jeden okamžik a všetko sa zmenilo.

Zobudili ma slnečné lúče, ktoré mi dopadali na viečka. Pomaly som precitala z hlbokého spánku. Pár krát som mrkla aby si moje oči zvykli na svetlo  v izbe. Už z prvého pohľadu na stenu mi došlo, že toto nie je moja izba. Prikrývky boli mäkké a nádherne voňali. Určite neboli moje. Cítila som ich každým kúskom môjho tela. Pomaly som si vďaka tomu uvedomovala, že som nahá. Na mojom boku spočívala niekoho ruka. Bola okolo mňa pevne ovinutá. Pri pokuse sa obzrieť okolo seba mi do hlavy stúpla obrovská bolesť. Okamžite som zastala. Došlo mi, že to bolo z včerajšieho punču, čo bolo vlastne jediné čo som si pamätala. Neviem kde som a s kým a ani čo sa stalo. Panika vo mne sa pomaly stupňovala. Vedela som, že ma pohyb bude bolieť, ale musela som. Prudkým pohybom som otočila hlavu. Padla mi sánka. Vytreštila som oči a neverila som, že som to spravila, že som prakticky splnila môj sľub, ktorý som dala mojej najlepšej kamarátke.  Zobudila som ho mojimi pohybmi. Usmial sa. 
-Dobré ráno.- mlčala som. Nedokázala som zo seba dostať čo i len hlásku. Musela som vyzerať vystrašene, lebo ma následne objal pevnejšie a privinul k sebe. Napriek bolesti, ktorá mi prebodávala hlavu som sa odtiahla. Zarazilo ho to. Prikrývku som stiahla so sebou. Zo zeme vzala moje šaty a zvyšok oblečenia. So stálou bolesťou pohybujúcou sa v mojej hlave som kráčala pomalým kulhavým krokom von z izby. Šiel za mnou. Chytil ma za ruku.
-Kam ideš?- v očiach mu bolo vidieť, že ničomu nechápe a nevie čo práve robím alebo kam tým mierim. Otočila som hlavu bez slov. Povolil stisk ruky. Pochopil... Otvorila som dvere a odišla som. 

Po asi hodinovej sprche som sa začala baliť. Ponorená do svojich myšlienok som skladala oblečenie a hádzala ho do kufra. Ako sa to stalo? Prečo som... Sadla som si na posteľ vedľa kufra. V rukách som držala šaty zo včera, ktoré som išla akuráť baliť. Húžvala som ich a pozerala som na ne. Márne som si snažila vybaviť včerajšie události. Mala som okno. Ešte nikdy som sa necítila taká bezmocná. Celé telo mi oťaželo a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nechápem ako sa to mohlo stať. Prečo som toľko pila? Prečo... prečo som mu to do pichoň dovolila! Čo som to ja za odpad? Ovládli ma výčitky, sebaponižovanie a urážanie. Bola som úplne naštvaná na seba. Nenávidela som sa! Zlosť, smútok, hanba... Všetko som to cítila a vytvorilo to vo mne nejaké monštrum, ktoré chcelo strašne vybuchnúť. Chcelo sa mi kričať, udierať, behať... Roztrhla som šaty. Kopala som do skrine tak silno až sa rozbila. Hlavu som pritlačila o rozbité dvere skrine. Slzy sa mi kotúľali po tvári. Chcela som aby sa včerajšok nikdy nestal. Aby som nikdy nešla na lyžiarsky a všetko sa tu nezrútilo. 
Aby bolo všetko tak ako predtým aj keby s nemala vedieť pravdu o svojej skutočnej rodine...

Autobus. Niekoľko hodinová cesta. Samo, ktorý na mňa čakal a ja som ho odiignorovala. Cesta domov. Žiaden pozdrav či pohľad. Iba som prešla okolo. Veci som hodila na posteľ a premýšľala som čo teraz... Viem pravdu a neviem ako sa mám zachovať... Povedať im to aj keď mám pocit, že už o tom vedia. Na to sa ozvalo klopanie.

-Irel? Smieme dnu?- ozvalo sa tiché zašepkanie oboch z rodičov. Hlavne dýchaj, Lauren...
-Áno.- môj hlas znel viac zlomene než som čakala. Sadli si na moju posteľ zatiaľ čo ja som stála uprostred izby a sledovala čo sa bude diať ďalej.
-Vieme, že vieš pravdu a... -
-Nemali by ste byť za to vo väzení?-
-Nie... Socialka to brala ako adopciu...-
-Také niečo sa predsa nedá!- mlčali, hlavy sklopili dole.
-Nechceme to riešiť chceme len vedieť ako to chceš mať ďalej... Zostaneš s nami, Irel?- v hlase bolo počuť strach o to, že o mňa prídu...
-Ja, neviem...- zrak som sklopila na moje topánky a viac už nevydala ani hlásku. Povzdychli si. Následne odišli.

Do školy som ďalšie dni nešla. Jediné čo som robila celý ten čas čo som bola doma, bolo premýšľanie nad tým čo spravím ďalej. Nepamätám si kto som, čo som mala rada, aká bola moja pravá mama, otec, dedko či babka. Vôbec si nespomínam na môjho brata. stratila som pamäť a všetko to vidím len v útržkoch. Necítim nič k ľuďom, ktorých som poznala predtým než som o pamäť prišla. Neviem ako sa mám zachovať... Mám sa vrátiť k mojej pravej rodine, alebo k tej, s ktorou som strávila posledné moje roky života s domnienkou, že oni sú moja rodina. Tak som to aj cítila... Prežívala som s nimi spoločné chvíle. Zatiaľ čo som ani netušila, že moji rodičia zomreli, že niekde po svete sa túla brat a hľadá ma, že niekde práve v tomto meste mám babku. Je toto vôbec možné? Možno som pravým menom Lauren, možno stále mám na svete moju blízku rodinu, ale nespomínam si čo sú zač, čo sme robili alebo aký sme mali spolu vzťah... Slzy sa kotúľali po mojich lícach, hľadala som odpoveď, na ktorú som nemohla prísť...

Ja viem, neskoro :D Prepáčte... Mám toho strašne veľa... Ale tak o chvíľu by sa táto kniha mala skončiť takžé... to bude zaujímave celkom. Užite si ďalšie časti a hlavne chcem vedieť aj vaše názory. Takže, vote alebo koment vždy poteší O:)