PRAKTIKANT

2. DEŇ

***
Večer som počkala než všetci zaspia. A vykradla som sa ku chalanom. Tí už mali pre mňa miesto na manželskej posteli. Hupla som medzi nich. A všetci sme ako lusknutím prstov zaspali.
***

Aj by som sa vyspala dobre, keby že nás už o 5 ráno nezobudí ten idiot. Ale ten jeho výraz keď ma uvidel ležať v "objatí" s chalanmi na jednej posteli bol na nezaplatenie. Potom ako sa spamätal na nás začal kričať, ako sme si dovolili spať spolu v jednej izbe. Jeho krik sa ozýval všade.
-Dovolili sme si to rovnako ako ty, keď si včera pretiahol dve tretiačky na WC.- úsmev mu klesol. Ale na tvári mu vybehla tá žilka. Vedela som že teraz príde bum. A aj prišlo. To čo kričal pred tým bolo nič. Teraz kričal na celé Tatry:
-Ty jedna malá sku*vená potvora! Ako si dovoľuješ na mňa takto vyskakovať! Som predsa učiteľ! Ty...- prerušila som ho.
-Tomu kto spí so žiačkami sa vraví učiteľ? Tak tým pádom ja som učiteľka!- prehlásila som a sadla som si provokatívne na stôl.
-Hah! Vraví panna,- jeho oči stmavli, -Ty sa už nikdy, nikdy neopovažuj povedať hocičo na moju osobu! Inak to skončí zle!- kričal mi to do tváre a pritom na mňa pľuval.
-Dobre no. Ty si to chcel.- pokrčila som ramenami a s ľahkosťou odkráčala preč so zdvihnutým prostredníkom. Nehovoriac o tom ako sa chalani šúľkali po zemi z nás dvoch.

Stáli sme na svahu a on sa snažil mi rozkazovať. Ja som ho však ignorovala. Jeho osobu vnímať nemám ani v pláne. Proste som sa rozprávala s ľuďmi okolo a jeho som úplne ignorovala. Mám pocit, že to tých zvyšných 18 dní vydržím. Práve sme s chalanmi preberali dôležitú vec. Kde sa zašiť a zafajčiť si aby nás ta stará nevidela. Keď sa vplietol medzi nás Luke a snažil sa nám povedať že nemôžeme chodiť hocikedy hore vlekom bez jeho dovolenia. Ako inak ja som ho ignorovala. Chalani s ním prehodili pár slov, ale ja dodržujem to čo povedal (aspoň raz) a to to že nemám už nikdy nič povedať na jeho osobu. Čo mi nerobí problém. Strmo som sa pustila dole svahom. Vietor mi rozfúkal vlasy. Milujem ten pocit. Keď som viac menej voľná. Keď cítim vietor na mojej tvári a vidím ľudí, ktorí sa v tak veľkej rýchlosti menili len na rozmazané šmuhy. Kľučkovala som pomedzi pomalých lyžiarov. Obiehala tých, ktorý si vychutnávali voľnosť v dokonalých zatáčkach a snehom som prikrývala každého kto bol na vleku a chytil moju vlnu pri tzv. "drifte". Pred koncom svahu som prudko zabočila za chatku v ktorej bol servis. Tam sme sa mali stretnúť s chalanmi na cigaretu. Po chvíľke prišli všetci. Odopla som si lyže a zvalila som sa na sneh. Chrbtom som sa oprela o chatku. Oni zostali len stáť a pozorovali ma.
-Čo je?- nechápavo som na nich pozerala. Popozerali sa na seba a sklonili hlavy. Nechápala som. -Tak čo sa deje? Poviete mi to?- rozhodila som rukami, ktoré narazili do snehu a ten sa rozprskol na všetky strany. Stále mlčali. Nevedela som ako to mám chápať.
-Dobre! Tak si to vezmite do hrobu!- zakričala som. Vyšvihla som sa späť na nohy, zapla lyže a už ma nebolo. 

Sedela som sama v bufete a pila si svoj teplý čaj. Rozmýšľala som čo sa asi tak mohlo stať. Prečo sa tak divne tvárili a prečo mi nič nechceli povedať. Bolo divné byť bez nich. Zvykla som si nejako na nich. Prisadli si ku mne Jana, Jesica a Alica. Najprv sedeli ticho a váhali Videla som na nich že sa ma chcú niečo spýtať
-Tak čo je?!- vybafla som na nich. Trošku s nimi škublo čomu som sa ja len smiala.
-Ty... ty si vážne spala s chlapcami?- spýtala sa trošku hanblivo Alica. Takže toto ich trápi.
-Ak si myslíš že sa niečo stalo tak to nie len sme spolu ležali.-
-Ja len že...  Nevieš či má Sem niekoho?- a tvári sa jej objavil úsmev. 
-Pokiaľ viem tak nie. Mám ti ho dohodiť?- dvihla som obočie.
-Ak by si mohla.- celá bez seba povedala Alica. Prikývla som. Aspoň niečo spravím dobré. Dvihla som sa od stola a rozhodla som sa že ich pôjdem nájsť. Videla som ich stáť pri vleku. Došla som k nim. Lenže dovtedy vášnivá debata stíchla. Tiež poznáte ten nepríjemný pocit?

-Povedzte mi čo sa deje! Som predsa vaša kamarátka alebo nie?!- každému z nich som sa hlboko zahľadela do očí.

-Poď so mnou.- chytil ma samo za ruku a ja som za ním ako poslušný psík išla. 

Boli sme v horskej chate. Asi dva kilometre od svahov. Stále som nič nechápala, ale vyzeralo to tak že sa Samovi o tom nechce nič hovoriť.
-Porozhliadni sa.- povedal so sklenenými očami. Z chodby som prešla do obývačky. Všetok nábytok bol prikrytý silónom. Bola to útulná obývačka. Gauč, krb, kreslá, stolíky. Žiadna telka. Robené len pre rodinnú pohodu bez televízie. Vošla som do ďalších dverí. Spálňa. Posteľ a komoda. Vo vedľajšej izbe bola pravdepodobne detská izba. S hračkami, posteľou a rozhádzanými  papierami, ktoré sa už pomaly rozkladali. Posledné izby bola kuchyňa a kúpeľňa. Pomaly som sa vracala k chodbe. Ovládol ma pocit že to poznám. Bol čím tím silnejší. Všade kde som sa pozrela videla som rozmazané spomienky. V každom kúte. Začala ma bolieť hlava. Zrútila som sa na podlahu. Prudko som dýchala. Samo sa ku mne pomaly približoval.
-Poznáš to tu že? Rovnako ako ten dom na strome.- prehodil. Ako to len môže vedieť. Obzrela som sa. Všetko na mňa doliehalo. Spomienky, hlasy, smiech a krik. Točila sa mi hlava. Videla som všetko. Všetko čo sa tu stalo. 
-Spomínaš si. Skús zájsť ďalej. Na to čo sa stalo potom.- povedal so zachrípnutým hlasom. Moje vízie, predstavy, sa dostali ďalej. Počula som krik a plač. Hlasné rany. A potom tma.