PRAKTIKANT

5. DEŇ

***
-Baví ťa sa stále spúšťať?- naklonil sa ku mne zo zadu. Len čo som počula jeho hlas prebehli mnou zimomriavky. Nie nebolo to kvôli tomu že som stále v úplnej zime. Bolo to kvôli nemu. Jeho prítomnosť ma znervózňovala. Nemala som v pláne mu odpovedať. Len som ďalej postupovala v rade.

***

Prečo som pri ňom zrazu taká, taká nervózna? Neviem čo hovoriť a som celá bez seba? Nie je predsa možné aby som... Nie, to určite nie. Veď to by bolo ako pri Milesovi. Jedine, že...
-Odpovieš mi? Alebo sa budeš stále tváriť, že tu nie som?- povedal ostro. Nechcela som. A ani som nemala v pláne mu niečo povedať. Neviem čo sa so mnou deje, ale jediné čo viem je to, že keď sa otočím to čo vo mne visí na tenkom vlásku, sa odtrhne a ja padnem. Keď pozriem do jeho očí a jeho tváre. Ako ma len dokázal zlomiť? Čím? Prečo som sa nechal takto, oklamať. Stačil jediný bozk, dotyk, pohľad a... a zmizlo všetko čo mi bránilo sa k nemu priblížiť. Schmatla som vlek čo sa objavil predomnou. Pomaly ma ťahal hore svahom. Za mnou nastúpil on. Prebodával môj chrbát pohľadom. Musela som sa veľmi premáhať aby som sa neotočila a nenakričala naňho, bez ohľadu na to že som práve na lyžiarskom vleku. Rýchlim pohybom si vybočila z trasy vleku a pustila ho. Stála som na konci svahu. Na najvyššom bode. Nikto sa odtiaľto nespúšťal. A ak aj, tak to boli blázni. A možno som aj ja blázon. Možno toto všetko sa mi zdá a ja tuho spím niekde v lese pri tej chate kde ma zaviedol Samo. Zbavil sa ma a ušiel. A ja teraz mrznem niekde pod jedličkami a toto sú moje posledné sekundy na tomto svete než sa poberiem za svetlom na konci tuneli. A možno na konci toho tunela uvidím vlak. Vlak menom Luke. Stál pri mne. Díval sa na mňa. Sledoval každý môj krok. nádych a výdych. Proste všetko.
-Ako dlho... ako dlho ma plánuješ takto sledovať?- povedala som tichým hlasom. Nastalo dlhšie ticho. Dúfala som že neodpovie. Avšak to sa nestalo. Odpovedal to čo som nečakala. Čo ma viac-menej vystrašilo.
-Ja ťa neprenasledujem. Len sa nedokážem ubrániť... ubrániť pred tebou...- posledné slova zašepkal do vetra, ktorý ich odniesol preč.
-Neprenasleduješ... Tak, potom čo to robíš? Išiel si za mnou až sem, zatiaľ čo si doteraz vystupoval na šestke. Ale toto je osmička! Tak mi povedz, čo potom robíš tu? Zablúdil si počas toho ako ťa ťahala lanovka?- môj hlas sa rozliehal v okolí. Odrážal sa od skál a neustále opakoval slova dookola. Stál a pozeral do neznáma. Premýšľal čo mi má odpovedať. Zasmial sa a pokrútil hlavou.
-Ty ma sleduješ.- jeho slova ma zrazili. Nechápala som. Nedokážem nijako pochopiť ako mohol na niečo takéto prísť.
-Ako inak by si vedela že vystupujem na šestke? Že tam stále vystupujem.- uprel svoj pohľad na mňa. Teraz som pochopila. Má pravdu. Niekedy počas toho čo som sa spúšťala som mykala očami zo strany na stranu a hľadala jeho. Stále. Sledovala som, keď som čakala v rade na vlek, ako sa spúšťa ladne dole. Ako sa usmeje keď vidí ako sa tá stará rachtľa trápi so začiatočníkmi na lyžiach. Dostal sa mi do hlavy. Dvihla som zrak na neho. Stál pri mne. Jeho ruka sa ľahko dotkla mojej a mnou otriaslo. Dostal sa mi do srdca.... Nie! Trhla som hlavou a zahľadela sa pred seba. Jedným pohybom som prešla za jeho chrbát a spustila sa dole. V hlave som si počas jazdy usporadúvala všetko. Pocity, udalosti a myšlienky. Záver bol jednoduchý. To čo sa so mnou deje, nie je nič... Je to jedno veľké nič. Možno je to túžba po niekom kto mi dá pocit bezpečia a útechy, po tom ako sa môj vzťah s Milesom, ku ktorému som chovala veľké city, rozpadol.

V kúte teplého bufetu som sedela na lavičke a pila čaj. Kolená stiahnuté až ku hrudi, na nich položený šálok čaju. Fúkala som do horúcej tekutiny studený vzduch a očami som sledovala okolie. Šťastné rodiny za stolom, partia deciek vo veľkom smiechu búchajúc rukami do stolov, jedinci čo len tupo zízajú do mobilov, deti a ich usmievajúce tváre, matky a ich láskavé pohľady, otcovia a ich káravé slová... Pred očami sa mi mihol obraz, ktorý nepatril sem. Nie tak celkovo. Patril sem, len do inej doby. Videla som pri zadnom stole pod oknom matku, otca a dievčatko. Vydesené dievčatko, zatiaľ čo jej rodičia sa hádali. Slzy sa jej kotúľali po lícach a kričala aby prestali. Oni však pokračovali. A ona vybehla von. Preč... Rýchlo som zatrepala hlavou. A hľadela na ten stôl, kde som videla tú rodinu. Bol prázdny. Postavila som sa z lavičky a presunula sa k tomu stolu. Sadla som si na to isté miesto, kde som videla sedieť to dievčatko. Rukou som potiahla po stole. Prach. Dlho tu už nikto nesedel. Pod prachom sa skrývali mená. Tie isté, stále dookola a dookola. Rita, Jim, Lauren, Rita, Jim, Lauren, Rita, Jim, Lauren... Každé meno bolo napísané iným rukopisom. Ako keby to stále písal niekto iný. Niekto kto ich poznal a chcel, aby na nich nikto nezabudol. Mali ich asi veľmi radi. Pomaly som od prachu očisťovala celý stôl. V strede stálo. Navždy v našich srdciach. Čo sa im stalo? Mihla som mi v hlave otázka. Nezodpovedaná.

Pri mne sa horlivo rozprávali chalani o všelijakých veciach. Ja som nevnímala. Tupo som pozerala som misky plnej kuracej polievky a premýšľala. O čom? Neviem... Rozhliadla som sa po miestnosti. Pohľadom som zablúdila k nemu. Pozeral na mňa. Unikla som pohľadom naspäť k polievke.
-Irel?- hodil po mne skúmavý pohľad Denis. Pozerala som sa na neho a skúmala ho. Potom na Trevisa, Sema a nakoniec na Sama. V ich očiach niečo skrývali. Pripadalo mi to ako keby som mala deja vu.
-Chalani, máte občas pocit, že na niektorých miestach ste už boli alebo že niekoho poznáte už veľmi dlho?- spýtala som sa ich tichým hlasom a hľadela som im hlboko do očí. Stíchli a nervózne pozerali jeden na druhého.

Dodržala som sľub! Jedna časť v jednom týždni. :) Wohouu... Dúfam že mi to vydrží. Inak neviem či ste si všimli, ale začala som pridávať do textu myšlienky. A celkovo píšem podľa mňa inak. Neviem prečo :D Páči sa vám to? :)