Láska až na bojisko

11.kapitola

Kráľovná na mna vyplašene pozrela. "Asi zistili, že dávaš pozor na Lizzie. Určite idú po tebe. Choď sa niekde ukryť." Ja som to však v pláne nemala. Nemôžem len tak sedieť a prizerať sa, ako tí zmrdi ničia našu krajinu. Vzdialila som sa z dohľadu kráľovnej a rozbehla sa po zbrane. V zbrojnici som schmatla meč a luk so šípmi. Okolo pásu sa mi ovinula ruka. V domnienke, že je to jeden z temných som neznámeho udrela lakťom do brucha. Prehol sa a ja som sa otočila, že ho dorazím. Na moje prekvapenie to bol Maski. Ťažko vzdychal, môj úder bol asi silný. Spokojne som sa usmiala. "Teda dievča, ty máš silu. Kráľovná ti odkazuje, že sa máš od boja držať bokom. Požiadala ma, aby som sa o to postaral. Ja však viem, že ty si nedáš povedať. Tak ideme?" Podal mi meč, ktorý mi vypadol z ruky. Prikývla som a rozbehli sme sa smerom k bojisku. Už to tam bolo plné temných. Musíme si dávať pozor na ich šípy, určite sú otrávené. Aj keď tak nad tým premýšľam, ak idú po mne a mojich informáciáh o Lizzie, tie šípy by mali byť obyčajné. To je o dosť lepšie. Aj keď...zásah šípom dosť bolí. No nič, musím si na ne dávať bacha. Keď sme dobehli na bojisko boj bol už v plnom prúde. Našťastie nikto z našich ešte nebol mŕtvy. My sme proste skvelá armáda. Dala som sa do behu a už som bola pri jednom z temných. Prebodla som ho mečom a ďalšieho som strelila šípom. Z diaľky som videla ako ma kráľovná zbadala a naštvane zagánila. Však sa nemusí báť. Ja to zvládnem. O pár metrov bojoval Maski s jedným temným. Bol obrovský ako medveď, minimálne o hlavu vyšší od Maskiho. Vyzeralo to, že sa mu nedarí. Vytiahla som šíp a keď sa protivník otočil ku mne chrbtom, zastrelila som ho. Maski ma zbadal a kývnutím hlavy mi poďakoval. Ďalšieho protivníka som trafila dýkou, ktorú som mala v čižme. Ach, tá bola moja obľúbená. Boj pokračoval. Predierala som sa davom, keď som zrazu pocítila ostrú bolesť pod kľúčnou kosťou. Pozrela som sa tam a skoro som sa pozvracala. Trčal mi z tade asi polmetrový strieborný šíp. Skúsila som ho vytiahnuť,ale len čo som ho potiahla, mi v ruke explodovala neuveriteľná bolesť. Panebože, čo ak je otrávený? Rýchlo som hľadala pohľadom Maskiho. Keď som ho zbadala, zakričala som naňho. Otočil sa a keď uvidel ten obrovský šíp, rozbehol sa ku mne. "Maski vytiahni ho. Sama to nedokážem, hrozne to bolí." Napriek všetkému, čo som už v armáde zažila, neznášam bolesť. Maski sa zhlboka nadýchol, chytil šíp a rýchlo ho vytiahol. Skoro som od tej bolesti odpadla. Zahryzla som si do pery a rozplakala sa. Keď bol vonku, detailne som mohla vidieť tú dieru. Zalapala som po dychu a podlomili sa mi kolená. Maski ma však zachytil a vzal do náručia. Rýchlo kľučkoval pomedzi vojakov k nemocnici a pritom mi šepkal nejaké povzbudzujúce slová. Veľmi som ho nevnímala, ale zachytila som slová ako mám ťa rád a neopúšťaj ma. Konečne sme dobehli k nemocnici. Maski vykopol dvere a zareval na doktora aby okamžite prišiel. Chudák doktor, pomyslela som si. Ale to už sa doktor náhlil k nám a ukázal na dvere. Maski tam vbehol a skoro so mnou trafil do zárubne. Ak by mi ešte rozbil hlavu, určite by som ho nakopala. Jemne ma položil na posteľ. Dobehli doktor a nejakí pomocníci. Maski im nechal priestor a sadol si na najbližšiu stoličku. Počula som jeho tiché nadávky a sama som si zanadávala. Na temných ale aj na kráľovnú, že ma do tejto misie zaplietla.