Ghosts

1990

Ako sa ti spí? Takúto otazku som počul od matky asi 50 krát. Dobre. Skvele. Vynikajúco. Tieto slová mi napadli ako prvé. Ale túto noc nie. Túto noc som len ležal na posteli a pozeral na strop. Uvažoval som čo sa bude diať. Vedel som že si po mňa prídu. Vedel som že ma chytia. Za vraždu tých detí pôjdem do väzenia. Vedel som to, ale neľutoval som ani jeden premrhaný náboj. Vstal som z postele a išiel do kúpeľne. Mal som dosť času ujsť ale načo. Nebudem predsa utekať. Je to zbabelé a ja nie som zbabelec. Aspoň dnes nie. Na tomto svete mám už máľo ľudí. Už len mamu a brata. Volá sa Nick a má len 9 rokov no aj tak je veľmi múdry. Otec mi zomrel pri autonehode ked som mal 10. Už ubehlo 7 rokov no aj tak je matka smutná. Za ten čas čo tu otec nie je si nepustila žiadneho chlapa k telu. Možno je to tak lepšie. Nechcel som mať nového otca.

Dvere sa rozleteli a 10 ozbrojených chlapov vbehlo do domu. Rýchlo bežali hore po schodoch na 3 poschodie do mojej izby. Ani som neveril ako rýchlo na mňa zasvietilo 8 červených svetielok. Počul som ako dole matka plače a 2 ozbrojený muži ju držia aby nešla za mnou. Stále kričala moje meno. Tate. Nemôžem ísť do väzenia. Ako poslednú záchranu som sa pokúsil zobrať pištoľ a zastreliť ich ale v tom do mňa vystrelilo 8 nábojov. Pocítil som strašnú bolesť. Ale trvalo to asi 5 sekúnd. Potom už nič. Cítil som ako mi v tele prúdi krv. Prečo si to urobil? Spýtal sa jeden z chlapov. Usmial som sa na neho. To bolo posledné čo si pamätám. Tma bola zrazu všade. Umrel som.