Skokan

#18

„Ja neverím...neverím na zázraky Briana. Verím tomu, čo povedali lekári."

„Z vlastnej skúsenosti ti môžem povedať, že nie vždy sa slová lekárov naplnia." Ak by som aj dúfal, čo potom? Čo ak by som zostal sklamaný ešte viac? To som nemohol riskovať. Dobre som vedel, že to neunesiem. Rovnako ako som sa nemohol pozerať na Julie, ako trpí týmto celým.

A to som jej o svojej sestre, dlhoch a výpovedi v práci ani nepovedal. Nemohol som to na ňu len tak vybaliť. Nie, ak by som ju a Rowana tým ohrozil ešte viac. Musel som pred ňou všetko tajiť. Pritom som sa momentu, kedy na všetko príde, alebo kedy sa prerieknem desil viac, ako smrti samotnej. Naveky by som stratil jej dôveru.

„Alfie, je tu nejaká šanca, žeby si vyliezol sem hore ku mne?"

„Nie, to nemôžem. Musím skočiť." Chytil som sa konštrukcie ešte pevnejšie. Triasli sa mi ruky, zjavne viac od zimy, ako od nervozity. „Neprehovoríš ma."

„Vieš...tiež som mala mať bábätko. Dcérku menom Katrina." Prečo mi to hovorila? A hlavne prečo hovorila v minulom čase? „Zomrela. Pred niekoľkými týždňami, keď som bola v siedmom mesiaci." Nechcel som to počúvať. Nezaujímalo ma jej trápenie, keď som mal svoje vlastné. A mal som ho vyše hlavy.

Už dvakrát mi volal exekútor, ktorý bol neodbytný. Nestačili mu moje sľuby, že zoženiem peniaze. Chcel ich hneď, inak hrozilo, že prídem o byt, o auto a, že si bude musieť niečo vymáhať ešte aj od mojich rodičov. Sestra narobila priveľké dlhy. Sestra, ktorá bola bezproblémovým dieťaťom a ktorá potom úplne prepadla alkoholizmu. Mali sme k sebe blízko, odkedy sme boli deti, ale posledné roky, odkedy neustále pila, sme sa odcudzili. A keď pol roka dozadu zomrela a mne nedávno prišli upomienky a žiadosti, aby som vrátil peniaze banke, neskutočne som ju znenávidel. Tam sa to všetko začalo. Moje trápenie, ktoré do dnešného dňa len naberalo na intenzite.

„Briana..." Chcel som jej aspoň popriať úprimnú sústrasť, ale keď sa zhora ozval zvuk, akoby do seba narazili autá, zamrazilo ma. Bol to nezameniteľný zvuk nárazu a potom dlhého trúbenia jedného z áut. „Čo sa stalo?"

„Nehýb sa, dobre? Neskáč prosím, hneď som späť!" zakričala mi vydesene, s roztraseným hlasom. Okrem trúbenia som začul dupot nad hlavou, akoby...utekala. Utekala preč.