Incredible ♥

4.

Zo sprchy som vyšla asi po 15 minutách. Odmalovala som sa,  stiahla si z nosa náplasť a pozrela som sa do zrkadla.  Nos som už nemala moc napuchnutý, ale zato bol celý červený.
Zvdychla som si.  Ak z tohto nebude fialove čudo tak potom mi odpadne nos z hlavy. Prezliekla som sa do provizorného pyžamka s dlhším tričkom a nohavičkami.
Zamierila som do svojej izby.  Ako som otvorila dvere zrak mi padol na neželanú osobu na mojej posteli.
- čo tu chceš? - spýtala som sa so zaťatou sánkou. Premeral si ma od hlavy po päty.
- teba. - povedal a zatváril sa ako diabol. Uchechtla som sa a odporovala:
- mýliš sa.  Keby si ma chcel,  tak by si mi nevradil a teraz vyzeram ako klaun. - nechápem načo mu to hovorím.
Stála som medzi dverami a urobila som krok do izby.  Zatvorila som dvere ako to robím vždy, no Casanova sa ozval:
- zatváraš, aby sme mali súkromie? - uškrnul sa a vstal z postele.
- určite. - viac irónie som do tejto vety ani už viac nevedela vložiť.
Pousmial sa a urobil znova krok ku mne. Ja som si to nevšímala a prešla som okolo neho , teda chcela som.
Chytíl ma za zápästie a pootočil ma priamo pred jeho oči. Do pamäti sa mi vryli tie nakrajšie oči, aké som kedy videla.  Hnedé a tmavé ako tma a úškrn k tomu dodával potrebný efekt.
Boli sme tesne pri sebe. Nechápala som,  o čo mu ide.  Jeho zovretie nebolo pevné a ani nebolelo,  tak som nechápala na čo to spravil.
- čo to robíš Thomas. - povedala som s miernym pobavením v hlase.
- pozerám sa. - povedal bez úškrnu,  bez smiechu.  Povedal to normálne.
- tak s tým prestaň. - po tejto vete sa už uškrnul.
- vieš,  obdivujem ako bojujes.  Ale prišiel som sa ti ospravedlniť.  Nebudem to hovoriť viac krát. - všetky tieto slová sa mi vryli do uší a jeho oči zase do tých mojich.  Mala som pocit,  že to myslí vážne , ale keď som si uvedomila,  že som aj ja toto myslela vážne,  v duchu som sa nad svojim zmýšľaním zasmiala.
- Nemyslím si,  že to bolo úprimné,  ale kedže tipujem,  ze toto bude jediné tvoje ospravedlnenie za celý deň a aj zvyšok života tak ho príjmam. - povedala som a vyrthla mu ruku spod zovretia.
Thomas sa zatváril šokovane, ale potom sa hneď vrátil do reality.
- a teraz zmizni.  Chcem si ľahnúť. - povedala som a,, milo" som sa usmiala.
- ako povieš. - otočil sa k dverám. Prekvapilo ma,  že neprotestoval.  Medzi dverami ešte nakukol do izby a ja som si práve lahala. 
- dobrú princezná. - povedal a drzo sa zasmial.  K dverám smeroval môj vankúš,  ktorý v rýchlosti mojich emócií vyletel k dverám,  ktoré sa ešte pred zasiahnutím súpera stihli so smiechom zatvoriť.
Ešte za dverami bolo pocťt ako doznieva jeho smiech.  Nemôžem povedal,  že nebol pekný.  Znel pekne, ale ked si ho pripojím k arogantnému a sebeckému idiotovi, mysel sa mi opäť zasekne.  No usmiala som sa aj ja a takto som vlastne aj zaspavala.  Hneď ako som zatvorila oči , videla som tie jeho.  Hnedé ako jeho vlasy,  ktoré mu poletovali kade- tade. Tmavé ako noc a pritom tak žiarivé ako hviezdy na oblohe.(Paradox,  ja viem.)
S týmyto myšlienkami som aj zaspavala.  Nechcela som ich odohnad, lebo takto sa mi lepšie zaspávalo.