A aj tak to vyzerá. Som tehotný. No neviem či stihneme tú večeru.. Pomali ale isto si rozopínal zips na svojich nohaviciach. Ja, ako otrok som sa len prizeral. Nevedel som, čo chce so mnou robiť. Siahol do skrinky vedľa postele, a vybral putá. Jasné Louisi, prečo nie, tehotný znásilnený muž priviazaný k posteli. Ale počkať, on nevie že som tehotný...
Jeho ruky sa dotkli mojích nohavíc. "Louis prosím pusti ma.. Nestihneme večeru" Prosíkal som. Vážne som to chcel stihnúť, veľa mi povedať, a on si ma tu zdržuje. Veď uvidí, keď sa vlastne k tej večeri dostaneme. "Vieš čo by som si dal k večery?" zašepkal mi do ucha. "Teba" Jeho modré oči zbystrili pozornosť na jeho hrudi. "Louis, prosím pusti ma." "Fajn, keď myslíš. Ale na žiadnu večeru nejdem." Zliezol zo mňa a nechal ma tam. Priputaného.
Moje nohy unavene kráčali po schodoch smerom dole. Harry ma naštval, a to poriadne. Nechápem prečo chce ísť na večeru, keď dobre vie, že ja už do spoločnosti nechodím. Nie odvtedy, odkedy sme sa priznali. Ľudia tam vonku nie sú dobrý.. Keby som mal dieťa, kúpil by som si ostrov. Bez ľudí, ktorý by nás odsudzovali. Asi sa o tom budem musieť porozprávať s Harrym. Dúfam, že aj on bude mať takýto názor. Ale najprv by som ho mal ísť odpútať.
"Tak predsa si dostal rozum." Hovoril mi, keď som vchádzal do miestnosti. Vedel, že ja dlho nevydržím byť urazený. Nie na neho. Nikdy sa mi to nepodarilo.
"Tak ma už odopni, aby sme mohli stihnúť tu večeru." Súril. Fakt ho nechápem, prečo je tá jeho večera taká dôležitá. Keby som tak mal počítať koľko krát sme boli na večery, tak to by som ani nespočítal.
Prišiel som k posteli a odopol ho. On sa rýchlo začal obliekať. Ja som unavene išiel ku dverám, že ho počkám tam. Ale dlho som nečakal. Už bol pri mne. Otvoril mi dvere. "Dámy majú prednosť." Veľmi smiešne. Ja nevyzerám ako dievča!
Išli sme ulicami ktoré som poznal aj nepoznal. Nastalo ticho. Celú cestu. Všímal som si okolité domy, keď v tom mi zrazu padol zrak na Harryho. "Harry, asi ti budem musieť menej variť. Priberáš mi. Nechcem mať bucľatého Harryho." Ale moju poznámku na jeho brucho ignoroval. Možno to bolo preto, lebo sme už boli na mieste.
"Rezervácia na meno Styles, poprosím." Tak on to už mal zarezervované, aha. Asi nechcel, aby mu to prepadlo. Vždy neznášal, keď mu niečo prepadlo. To bol celý Harry.
Mali to tu elegantné. Ako v rozprávke. Boli tu samé páry, a samozrejme kočíky. A to všade. Boli sme tu jediný gay pár, bez kočíka a dokonca z odlišnými priezviskami. Možno smutné, možno nie. Možno sa to dakedy zmení.. Možno.
Raz budem stáť s Harrym pred svadobným oltárom, a budem počuť jeho áno. Potom zase on moje áno. A nakoniec sa pobozkáme.. A potom sa zobudím. Ja si svadby predstavovať nemôžem, lebo odmalička sa všetky svadby na ktorých som bol skončili zle.
"Prajete si niečo?" Prišiel k nám čašník. Ani im to tu netrvá, celkom sa mi to tu páči. Čudo že sme tu viac krát nechodili. Eh, možno by sme aj šli, keby som chodil medzi ľudí.. Ale keď oni nás odsudzujú, a ja to neznášam.
Harry mu nadiktoval objednávku. No jeho pohľad potom zvážnel. "Ta poznámka na moje brucho pred reštauráciou, čo keď to nie je tým že jem?" položil mi fakt zložitú otázku, a chvíľu mi trvalo kým mi to došlo.
Sánka mi spadla dole. Oči som vypučil a zo strachom, a ani neviem z čoho som sa ho spýtal: " Si tehotný?"
On mi len na to podal papierik. Videl som, ako sa mi trasú ruky, keď som ho bral. Harry mi s rukou zatvoril ústa, a ešte dodal že nech mi do nich nevletí mucha. Fakt vtipné. No keď som ten papierik otvoril, zistil som že práve držím fotku našej budúcnosti.
Budúcnosti ktorá nám bude behať po obývačke. Obzrel som sa za Harrym, celý šťastný že ho vyobýmem ale on už nesedel na stoličke. No onedlho som začul jeho hlas.
Zaspieval mi pesničku, ktorú som v živote nepočul. Bola krásna. A potom nastala ta chvíľa. Prišiel ku mne, kľakol si na kolená. "Louis Tomlinson, vezmeš si ma?"
