Niekde pod letom.

Predletná ruja mysle.

Hľadím na západ, odkiaľ prichádzajú 

tie veľké tiene starých budov,

a slnce (stále príliš pichľavé na moje oči) 

už len neľahko drží sa nad strechami,

a hoci dobre mi je v tráve, v jarných lúčoch, 

v rozkvete jabloní,

radšej ležal by som na tých strechách, 

nech nedovidí na mňa nik,

odtiaľ sa koniec vidí vzdialenejší,

odtiaľ slnce dlhší čas odkrývať mi bude tvár,

odtiaľ stále mám čas na nesplnené sny,

odtiaľ znižujú sa šance na príchod noci,

a ak by aj prišla (pretože nemusí),

otočím hlavu na východ.