Raped by father

Part 1

Je to tu znova. Opäť cítim tú úzkosť a strach. Je tu. Cítim to. Viem , že čo chvíľa tu vtrhne , ako sa to deje takmer každý deň. Prečo však moja matka nezakročí ? Prečo ma necháva trpieť toto všetko ? Čím som si zaslúžila takého otca ? Stále viac a viac premýšľam o samovražde.  Ako by sa mi uľavilo , nezažívať jeho nechutné dotyky . To ako na mňa hľadí a to čo mi robí , je pre mňa neznesiteľné . Každý jeden jeho dotyk mi je nechutný a musím sa premáhať aby som mu niečo nespravila. Trvá to už pár rokov. Už ďalej nevládzem.. 

Teším sa na deň , keď dovŕšim 18 a zbalím si tých pár vecí, ktoré mám. Hneď v ten deň odídem niekam ďaleko. Už len tri mesiace . Tri mesiace plné utrpenia. Skončí sa toto peklo niekedy? Budem môcť žiť normálny život , bez strachu a pocitu úzkosti ? Napriek všetkej bolesti o tomto dni stále snívam . O dni , kedy sa ma už nedotkne. O dni , kedy opustím brány tohto hnusného miesta , ktoré už 17 rokov nazývam svojím domovom . 

Všetko to začalo jeden krásny , obyčajný deň. Slnko svietilo a vtáky spievali krásne piesne pre moje uši. Mama odišla do práce a ja som sa vybrala k bazénu . Sprvu to bol normálny deň. Zmenil sa však na ten najhorší . Od toho dňa žijem ako v nočnej more. Ten deň bol prvý , kedy sa ma môj otec dotkol. Najprv to bolo nevinné.. Chytil ma za stehno a viedol so mnou bežnú komunikáciu. No začalo mi to byť nepríjemné . Hladil ma a rukou putoval stále vyššie . Automaticky som vyskočila na rovné nohy a zadívala som sa na neho. Nevedela som čo robí . Bola som ešte veľmi mladá . Preto som tomu nevenovala žiadnu pozornosť a pokračovala som v predošlej činnosti . 

Pár dní na to , keď mama opäť nebola doma , jeho čin zopakoval. Tentoraz sa to odohrávalo v kuchyni , kde som pila čaj.  Na ten deň však nikdy ale nikdy nezabudnem . Boli to moje štrnáste narodeniny. Vtedy sa so mnou prvýkrát "pohral" - ako to on nazval. Poviem vám , to boli tie najhoršie narodeniny aké kto môže zažiť..  

Najhoršie na tom všetkom však bolo to , že matka mi neuverila nič z toho , čo som jej povedala. To bolo najbolestivejšie.. "Nevymýšľaj si dievčisko! Tvoj otec by nebol schopný takého zversta!" Jej slová mám uložené v pamäti , pretože sa mi v hlave prehrávajú ako pokazená platňa. Vtedy som zistila , že mi nik nikdy nepomôže . Keď vám ani vlastná matka neverí , je to tá najväčšia bolesť.