Barónka

8

Tam na kraji stál malý stan, v ktorom sa svietilo. Pred vchodom stáli dvaja valibuci, a keď uvideli svojich známych, hneď ich pustili dnu. Madlene zastala v tme, aby ju nezbadali. Horúčkovito rozmýšľala, ako sa dostať dnu. V tom zbadala mladého zlodeja a pohla sa k nemu.

„Kradneš?" spýtala sa ho, keď bola pri ňom. Povýšenecky na ňu pozrel.

„Asi si oslepol, kamoš!" povedal a chcel sa stratiť. Chytila ho za rameno.

„Mal by som pre teba dohodu."

„Akú dohodu? Chceš podiel, aby si ma neudal?" pýtal sa nahnevane zlodej, trhol sebou.

„Dám ti dvakrát viac, ak mi pomôžeš."

Uškrnul sa, ale keď vytiahla malý meštek, ihneď prestal.

„Čo by to malo byť?"

„Odlákaj tých dvoch," povedala a ukázala na strážcov pri stane. Zlodej si ju premeral s úsmevom.

„To je všetko?"

„Úplne."

„Dobre, peniaze vopred!" načiahol ku nej ruku. Vložila mu pár mincí do ruky, zbytok schovala.

„Zvyšok nájdeš pri hlavnom stane cirkusantov. Pri tom veľkom sude, kde majú vodu."

Zamračil sa.

„Čo ak ma oklameš?"

„To isté môžem povedať ja o tebe," usmiala sa potmehúdsky. „I tak ti ponúkam viac ako si sám nakradol. Videl som ťa, veľa toho nemáš."

Chlapcovi to nebolo príjemné. Úplne odhadla jeho situáciu, preto len potichu zaklial a pustil sa ku strážcom. Madlene sa medzitým poobzerala. Našla háby šašov, pár ich farieb. Rýchlo sa do toho navliekla, len tak odoka si potrela tvár. Takto ju isto nikto nespozná.

Keď začula krik, vykukla. Vchod nikto nestrážil, preto sa vybrala k nemu. Na hranici vchodu zastala a chvíľku načúvala.

„...vy idioti!" počula jemný hlas, ktorý sa vôbec nezvýšil, aj keď bolo jasné, že sa hnevá. „Zdá sa vám, že je to barónka Roscová?"

„Ale šéf...dostali sme správu, že tu bude...kto mal vedieť, že sú tu dve barónky?" hájil sa iný, bojazlivý hlas.

„Chlapci, asi si budeme musieť vážne pohovoriť...varoval som vás raz, viackrát to robiť nebudem. Britva sa o tomto zlyhaní už dozvie."

„Nie, Lucky! Počkaj, napravíme to!" viaceré hlasy niečo zamrmlali.

Madlene to viac nevydržala, vošla. Tackavo sa vrútila do priestoru plného ľudí. Hneď zbadala Beatrix, ako leží zviazaná a omdletá na zemi. Vedľa nej Seth na kolenách. Keď sa im stretli pohľady, ihneď ju spoznal. Nebadane na neho žmurkla. Svaly na sánke sa mu napli akoby prehryzol niečo odporné.

„Čo tu chceš?" ozval sa prekvapene Lucky, ktorého spoznala po hlase.

„Ja?" spýtala sa so širokým úsmevom, ledabolo sa zavesila na jedného z chlapov. „Hádam som vo svojom stane, nie?" jazyk sa jej plietol, dúfala, že aspoň trochu pripomína opitého herca.

Lucky pristúpil bližšie, pozoroval ju.

„Zaujímavé. Tento stan sme si kúpili my..."

Pod jeho skúmavým pohľadom sa skoro uvarila. Preto preplietla nohami, už sa nakláňala nad svoju sesternicu.

„A čo robí také pekné žieňa u mňa v stane?"

„Už som povedal, nie je to tvoj stan. Kto si? Vieš, že mi niekoho pripomínaš?" spýtal sa Lucky, snažil sa jej znovu pozrieť do tváre. Jeho chlapi len tak zízali.