Barónka

2

Prešla alejou topoľov, ktorá bola vysypaná jemným bielym štrkom, a dala sa doľava. Obišla tak veľký dom, dalo by sa takmer povedať že menší zámoček, a došla až do záhrad, ktoré boli za ním. Pomedzi záhony sa prechádzali ľudia v bielych zásterách, nosili sadenice a staré kvetináče.

Odpútala sa od pracujúcich a pozrela na malú verandu. Stál tam záhradný nábytok z kovu natretý do čierna. Zamatový poťah na stoličkách a obrus na stole boli modrej farby, aby vynikli. So šálkou v ruke tam sedel jej otec, díval sa na svoje služobníctvo. Pred ním na stole ležali koláčiky a rôzne druhy dezertov.

S úľavou dopadla na stoličku pri ňom a načiahla sa po sladkosť. S jeho neveriacim pohľadom si ho dala do úst. Bezstarostne ho požula.

„Čo to máš zas na sebe? Chodíš ako tuláčka," neodpustil si poznámku.

„Tak ako mám chodiť po meste? Takto?"

Ukázala na otca, ktorý mal na sebe čierny rovný oblek, s dvojitým radom gombíkov. Madlene často pripomínal námorného kapitána. Drahá krémová košeľa a čierne žabó ešte dopĺňali výzor boháča. Proste aristokrat ako sa patrilo. Napriek všetkým vonkajším znakom mal prívetivú tvár a príjemné vystupovanie.

„Nie. Mala by si byť doma a venovať sa bratovi. A ak by si už vážne chcela ísť do mesta, môžeš tam ísť ako dáma. Spolu s Lucom ako tvojim najvernejším sluhom."

„Ale potom to nie je zábava," zaškerila sa na neho a vstala.

„Kam zas ideš?"

„Mám ešte niečo na práci," povedala a zvrtla sa. Skoro vrazila do matky.

„Desať morových rán v jednej osobe," poznamenala na jej osobu a sadla si vedľa svojho manžela. Madlene nepovedala nič, ale ranilo ju to.

„Uvidíme sa večer!" zvolala.

„Počkaj!" povedala jej matka a musela zastať. „Do čoho si sa zaplietla? Kapitán Bach vravel, že ťa našiel v meste a nejaký muž sa ti vyhrážal."

„Do ničoho a kapitán sa zmýlil. A ani sa nečudujem jeho reakcii..." poznamenala potichu.

„To dúfam...ale aj tak ho pre istotu vypočúva."

Madlene sa pozrela na oboch rodičov, ale tí jej nevenovali viac pozornosti. Mala výčitky, že toho neznámeho muža priviedla do nepríjemností.

„Nič neurobil, nech ho pustia!" povedala rozhodne. Otec sa na ňu pozrel.

„Si si istá?"

„Som."

„Tak choď za kapitánom a povedz mu, nech ho pustí. V tvojom záujme ti ale radím, aby to tak bolo."

Madlene zamrmlala niečo ako ďakujem a šla do väzenia, ktoré bolo pod zámkom, a ktoré často nepoužívali. Zväčša sa kriminálnici zatvárali do mestskej šatlavy, ale ak napadli rodinu, išli sem.

O

„Zistili sme si o váš niečo," povedal kapitán Bach a položil ruky na stôl. „Ste bývalý vojak a podľa záznamov ste skvele ovládal pušku a v boji na blízko si tiež poradíte. Trochu ste boxoval, však?"

„A? Je to pár rokov, minulosť. Teraz by som sa rád vrátil do práce."

„Pán Lumieré, asi si neuvedomujete situáciu. Bol ste vojak, vyznamenaný, žiadne problémy a potom vás nájdeme, ako sa vyhrážate mladej slečne Roscovej."