Zlez z môjho koňa! ✔

Prológ

Letela, doslovne letela.

Na konskom chrbte, nohy napäté, ruky rozpažené, užívala si ten nádherný pocit vetra vo vlasoch.

Slnko osvetľovalo ich cestu, žiarilo a ukazovalo jej kde má ísť.

Chantall cválala ako o život, jej svalnaté nohy sa pohybovali v dokonalom súlade.
Anastasia milovala jazdenie. Dokazoval si to sama sebe, keď sedela na konskom chrbte. Aj teraz, keď jej adrenalín prúdil žilami, ako sa tryskom rútili po lúke, si nevedela predstaviť nič úžasnejšie.
Vietor vo vlasoch, vôňa koženého sedla a tá nekonečná sloboda.....

"Hej! Hej! Zobuď sa, spachtoška!"

Any zavrčala, silou mocou sa snažila vrátiť do svojho sna. Ale už to nešlo. Zo zavrčaním a posadila a pozrela na chalana veďla seba.

"Čo chceš?"

Vyzeral byť pobavený jej hnevom. Založil si ruky za hlavu a spustil:
"Je mi zima. V tejto poondiatej jaskyni nie je žiadna izolácia a ten prekliaty dážď nechce prestať.

Stále jej to nedochádzalo.

"No a čo s tým mám ja?"

Prevrátil očami.

Zase mala chuť mu jednu vraziť.

"Máš spacák. Je veľký a určite sa tam vôjdeme obaja, keď sa potlačíme."

Okamžite tú myšlienku zavrhla. Nebude pri ňom bližšie ako na pol metra, nie to ešte natlačení jeden na druhého.

"Zabudni. Na to si mal myslieť skôr, keď si sa balil."

Nadhodil kajúcny výraz.

"Prosím. Je mi zima."

Zodvihla obočie. Edmud Carvin o niečo poprosil? Na tvári sa jej zračil taký úžas, až sa zamračil.

"Zopakuj to...?"

"Počula si. "

Uškrnula sa. "Povedz to znova, inak sa budeš triasť do rána." 

Chvíľu sa zdalo, že to zvažuje, no nakoniec si povzdychol a spustil plecia. "Dobre. PROSÍM, môžem si ľahnúť k tebe do spacáku?"

Any sa v duchu rehlila. Vyzeral, akoby prežíval mučenie. Určite ho to poprosenie stálo niekoľko akrov zarezervovaných v pekle.

"Tak dobre," povzdychla si a posunula sa tak, aby mohol vkĺznuť vedľa nej. "Ale varujem ťa, jedno mecherenie a letíš von."