Smiech, slzy a konský trus

Rána a Zima

Rozhodla som sa, že moja prvá "poviedka" bude o mojej zimnej rannej rutine.

Zima + Ráno = Katastrofa. Áno, je pravda , že niektoré zimy sú také úžasné (bez snehu, mrazu) že nemám chuť každé ráno, každý večer a vlastne celý deň plakať. Ale táto zima. Fúha. Nemám chuť plakať ale sa rovno zabiť. Ja, ako ešte školopovinná si musím koňa ráno obriadiť sama. Takže vstávam približne o 5:30. Pozerám von oknom, kontrolujem či čírou náhodou sa to biele h*vno už neroztopilo. Pri troche šťastia, či aspoň nie je trochu vidieť tráva. A nie. Stále je vonku depresívne. Vždy ma štvali ľudia v mestách (a predovšetkým deti) ktorý plačú že nie je žiaden sneh, mraz a že celá zima je o ničom, ale to je na dlho a myslím že táto téma by si zaslúžila celú časť. Dobre, už som zmierená s tým že dnes to musím prežiť. Obliekam si bundu. Vychádzam von ale po pár sekundách zachádzam dnu, nakoľko ma hneď prefúklo. Dávam si ešte jednu vrstvu. Alebo? Dám si radšej ešte jednu. Vychádzam von a vyzerám ako sumo. Ale nevadí, aspoň mi nieje zima. Otváram dvere na stajni. Pozerám do boxu.

„On ešte spinká, aký je rozkošný, bubátko moje malinkaté, hádam ti nebola zimka cez noc. Čo?" V tom sa moje "dieťa" zobúdza a pozerá na mňa. Keby mohol povedal by asi niečo v zmysle „Čo tu tak skoro robíš? Šibe ti?! Zavri dvere " Ale nepovie. Našťastie. Idem do senníku pre seno, beriem kocku sena. V polovici cesty sa mi rozpadá. Krajší deň toto už nemôže byť. Idem ho nakŕmiť. Sypem mu tam milión tisíc rôznych vitamínov. Aspoň mu to chutí, keď na to miniem polovicu peňazí. Predekuvavám ho a vediem do výbehu kde sa jaší. Ešte vodu. Idem pre kýble, ktoré naplním po samí vrch. Musí mať predsa pitný režim. V polovici cesty sa šmýkam a celá sa oblievam. Našťastie, viem z vlastnej skúsenosti že tie reči ako "Keď sa v mraze obleješ vodou dostaneš zápal pľúc" sú vymysli. Sedím tam na ľade, vyzerám ešte viac ako sumo a cítim prázdnotu. Pýtam sa sama seba, či sa mi ešte pre niečo oplatí žiť. V tom zaerdží moja láska. Vstávam a bežím aj s vodou za ním. Pozerám sa na mobil. Do riti. Už je 6:30. Nevadí. Nejako to stihnem. Do školy prichádzam 7:45, a som veľmi šťastná že som stihla, a že nebudem mať zase problém z meškaním. Do konca dneska ani nesmrdím od hnoja.

Priznávam, je to trochu prehnané, ale dúfam že sa Vám prvá časť páčila. Za každé prečítanie som vďačná. A ospravedlňujem sa za gramatiku :)