You?! (Victoire Weasley & Teddy Lupin)

7. Kapitola - Plánujeme, plánujeme, plánujeme...

Teddy:
„Ale, ale! Niekto tu zrejme po prvý raz počúvol príkazy pani riaditeľky," ozval som sa k Weasleyovej keď som videl, ako sa v klubovni trápi s tým výročím. „Niekto by mal radšej tiež, lebo nebude mať kde stráviť leto," uškrnula sa zlomyseľne narážajúc na raňajšie Vrešťadlo. „A niekoho by tu zrejme mali naučiť, že k starším sa treba správať úctivo," zakontroval som, sadol som si k nej a prezrel som si pergamen, na ktorom mala napísané to, čo doteraz vymyslela.

„Veľa si vymyslela," uškrnul som sa ironicky. „Stále viac ako ty," vyplazila mi jazyk. Len som prevrátil očami a prisunul som sa bližšie ku nej, čo malo presne taký účinok, ako som očakával. Victoire pokrčila nosom a odsunula sa odo mňa čo najďalej. „Čo tu vlastne chceš?" zamračila sa na mňa. „Nemáme to plánovať spolu?" odpovedal som jej otázkou a aby som ju ešte viac nahneval, prehodil som si ruku cez jej plecia a prsty som si zaplietol do jej vlasov. „Pekné vlasy," uškrnul som sa. „Daj. Preč. Tú. Hnusnú. Ruku. Z. Mojich. Pliec," odsekávala a pri každom slove ma od seba o trochu odtlačila, na čo som sa len zasmial. Bola tak malá a slabá, až som mal potrebu ju objať a ochrániť pred celým svetom. Och, čo to trepem?! Weasleyová a slabá?! Pche! To určite kvôli tým Elleniným kecom.

„Okej," začal som, „keby si mala ísť na výročný ples, na akú tému by mal byť?" „Ja neviem," chytila sa za hlavu, „rozmýšľala som niečo s Rokfortskou tématikou, ale neviem čo." Bolo na nej vidieť, že sa veľmi premáha, aby mi jednu nestrelila, alebo ma neposlala kade ľahšie, takže moju pomoc asi fakt potrebuje. „Môžeme to urobiť tak, že rozdelíme Veľkú sieň na štvrtiny a každá štvrtina bude vyzdobená vo farbách fakulty, ktorú bude reprezentovať. Žiaci z každej fakulty si svoju časť vyzdobia tak, aby reprezentovala zakladateľa a môžu navrhnúť aj občerstvenie, ktoré bude so zakladateľom nejako súvisieť, alebo proste bude ladiť k výzdobe," navrhol som a Weasleyová na mňa pozerala s otvorenými ústami. „T-ty vieš vymyslieť aj niečo, čo mi neničí život?!" opýtala sa prekvapene. „Samozrejme, čo si o mne myslíš?" opýtal som sa, ale keď sa už nadýchla, aby mi odpovedala, prerušil som ju: „Vieš čo? Radšej to nechcem počuť." „Fajn," mykla plecom a do pergamenu za téma: dopísala: 'zakladatelia Rokfortu, 1/4 sály = 1 zakladateľ, výzdoba + občerstvenie: žiaci fakúlt'. Fajn, toto máme z krku. Ešte by bol vhodný nejaký sprievodný program a máme pokoj. Už sa to zase vráti do starých koľají, kedy nebude odkázaná na moju pomoc a ja na jej a budeme sa môcť v pokoji nenávidieť naďalej.

„Tak som rozmýšľala, že keď prídu tí študenti z ostatných škôl, tak hneď v prvý večer, by ich Klobúk zatriedil do fakúlt - oni si vyskúšajú kde by boli, kebyže chodia na Rokfort a my nebudeme musieť riešiť ich ubytovanie, keďže budú bývať v ubytovacích priestoroch jednotlivých fakúlt. Čo myslíš?" opýtala sa ma. „Čo sa stalo, že Weasleyovú zrazu zaujíma môj názor? Ale je to fajn nápad, napíš to tam," uškrnul som sa a pozoroval som ju, ako píše. Hlavu mala mierne naklonenú doľava a farebné vlasy (fakt jej pristali) jej ako vodopád padali na pergamen. Snažila sa písať čo najkrajšie, takže od sústredenia držala brko tak tvrdo, až jej zbeleli hánky a na čele sa jej vytvorilo pár vrások.

Počkať! Prečo sakra sledujem Weasleyovej vrásky?! A sklon jej hlavy?! Asi by som sa mal dať vyšetriť u sv. Munga, pretože toto nie je normálne. Za všetko môže Ellen a jej blbé teórie. Proste som idiot a asi vo mne ešte účinkuje ten alkohol zo včera.

„Ešte niečo?" pozrela na mňa trochu otrávene, trochu znudene a trochu obdivne. „Vrámci výročného vyučovania by sme mohli poprosiť duchov, aby nám porozprávali o tej časti svojho života, ktorá sa spája s Rokfortom," navrhol som a ona prikývla. „A mohli by sme ich aj zobrať do Rokvillu, aj keď absolútne netuším, čo to má s výročím," pokračoval som. „To je dobrý nápad a myslím, že Rokville bol založený približne v tom čase, keď vznikol Rokfort," zamrmlala počas písania a tentokrát som ostal prekvapený ja.

„Fajn," prikývla, keď dopísala, „už len nejakú tombolu, alebo súťaže a máme pokoj." „Tombola by bola fajn, ale neviem, čo by bola výhra. Ale súťaže sú dosť trápny nápad. Ako pre malé deti," povedal som svoj názor. „Tombolu tam napíšem a hlavnú cenu nech si vymýšľa McGonagallka. A čo sa súťaží týka, nie je to len pre malé deti! Aj to zbieranie bodov pre fakulty je vlastne súťaž a zdá sa ti to trápne?! Nie! Ja som im to chcela trochu spestriť, ale keď sa to pánovi Veľkomožnému nepáči, tak im to nespestríme!" nahnevala sa Weasleyová. „A aké súťaže im tam chceš dať?! Súťaž o najupratanejšiu izbu?! Alebo o najlepšiu rozprávku o Harrym Potterovi?! To nie sú 10-ročné deti Weasleyová! Tak sa spamätaj! Žiadne súťaže!" Súťaže sú hovadina. Nikoho nebudú baviť primitívne súťaže, keď má možnosť spoznať nových ľudí (hlavne opačného pohlavia), alebo spoznať nové formy učenia (okej, to asi tiež nebude nikto robiť). „Fajn!" urazene si odfrkla, zrolovala si pergamen a chystala sa odísť. „A to sa ani nepozdravíš Weasleyová?" provokatívne som sa uškrnul. „Donevidenia Lupin! Maj sa čo najhoršie! Spokojný?!" zazrela na mňa a hrdo odkráčala hore schodami do dievčenských spálni, pričom za ňou viali jej dúhové vlasy a moja ruka si stále pamätala ich hebkosť a poddajnosť, ktorú som cítil, keď som sa ich dotkol. Definitívne mám nejakú poruchu. Som vadný. Retardovaný. Dementný. Fakt som práve nazval Weasleyovej vlasy hebké a poddajné?! Určite nie som v poriadku. Stopercentne.

Victoire:
„Zabite ma!" skríkla som, keď som vošla do izby a hodila som sa na posteľ. „Prečo?" opýtala sa nezaujato Roxy a ďalej si lakovala nechty. Emma sa len posadila a naznačila mi, nech spustím. „Ten retardovaný idiot Lupin mi začal "pomáhať" s plánovaním toho výročia a mal tak dementné poznámky, že keby nevymyslel tému výročného plesu, tak ho zabijem," ozrejmila som im to a Roxy sa začala smiať: „Lupin vie vymýšľať aj niečo iné ako plány na tvoju deštrukciu?" „Zjavne áno, aj mňa to prekvapilo," prikývla som a všetky sme sa znova rozosmiali, lebo myšlienka rozmýšľajúceho Lupina bola absurdná.

***
„Tak čo, ako išlo "rande"?" zasmiala som sa. „Výborne," uškrnula sa Ellen, „povedal, že sa mu so mnou dobre rozpráva a ešte sa musíme stretnúť." „Milé," zasmiala som sa, „myslíš, že už je čas na druhý krok?" „Nie, udrieme až počas výročných osláv," pokrútila Ellen hlavou, „ako vlastne pokračujete v plánovaní?" „Ani sa nepýtaj," povzdychla som si, „Lupin je proste idiot."

Ahojte!
Som tu opäť s novou časťou :D malo sa toho stať omnoho viac, ale keďže som sa znovu rozpísala viac, ako som plánovala, bude to až v ďalšej časti. Chcela som sa ešte opýtať, čo si myslíte o Ellen? Máte ju radi?

Kapitola je takmer celá z pohľadu Teddyho, čo tiež nebolo plánované, ale tak som sa do toho vžila, že sa mi tam Vickin pohľad ani nehodil :D

Ďakujem za votes a komentáre, som šťastná, že to niekto číta a páči sa mu to :D

A ešte niečo :D teraz toho mám dosť veľa, takže tak skoro časť nečakajte :/

Sissi