Azkabanský strážca (slash)

13. kapitola

„Podľa Hermiony by ste mi s týmto mohli pomôcť... čím viac mi toho poviete, tým viac toho budeme môcť použiť..."

Snape sa sklonil nad dokumenty, nie veľmi nadšený tým, že by mal Potterovi či komukoľvek inému prezrádzať veci tohto druhu. Nebol zvyknutý o tom hovoriť. Pocítil pritom jemné bodnutie v jazve, ktoré mu pripomenulo ten posledný prevez a aj to, že tá magická časť zranenia sa stále hojí pomalšie než čakal. A absolútne ignoroval ten Potterov zúfalý pohľad, ktorý stále zotrvával v jeho tvári, prečo bolo také ľahké v ňom čítať, prečo musel práve on tušiť, že sa opäť stalo niečo, s čím si láme hlavu.

No keďže Potter prišiel len kvôli obhajobe a obával sa toho, čo by mohol počuť, tentoraz skutočne áno, potom čo sa dozvedel naposledy, netúžil potom nútiť ho do toho, aby mu hovoril o tom, či vyriešil ten problém so svojou bývalou priateľkou.

Tak túto vec prenechal výlučne do jeho kompetencie, pokiaľ by však Potter plánoval niečo mu k tomu povedať, samozrejme mienil si ho vypočuť so všetkým, čo k tomu patrí, no momentálne by skôr prijal riešenie svojej takzvanej obhajoby než miešať sa do problémov tohto druhu.

***

Grangerovej stratégia sa zdala byť dostatočne rozumná, no neznamenalo to, že tých dvadsať strán poznámok garantuje jeho prepustenie, boli tu isté nepísané záležitosti, ktoré ešte nemala možnosť spoznať. Zakomponoval ich do jej poznámok, takpovediac na kolene pomocou brka, ktoré do jeho cely prepašoval Potter.

„To je zatiaľ všetko?"

„Áno, Potter, nič viac momentálne nemôžeme urobiť, okrem vyžiadania si môjho spisu pre potreby obhajoby..." to bola ďalšia z možností, ktoré mali naporúdzi. No to bude musieť Grangerová urobiť osobne v Potterovom mene a nie prostredníctvom sovy, keďže tá by sa mohla veľmi ľahko stratiť. Predpokladal, že schválne, niečo také by bolo v danej situácii viac než tolerované. Tá všeobecná hystéria okolo smrťožrútov ešte stále neutíchla.

No boli tu aj iné nepochybne dôležité záležitosti, na ktoré Severus Snape nesmel zabúdať.

„Dobre, Harry, tak teraz mi opäť ukáž svoju obrannú stenu..." požiadal ho netrpezlivo.

A začínal mať pomaly nutkanie aj na to, aby si vysúkal rukávy, keď videl ako sa jeho mladý priateľ začína zdráhať.

***

Skúmal Potterovu obranu. Zamračene sledoval čoraz viac sa rozširujúce trhliny, cez ktoré prechádzali bubliny v podobe unikajúcich myšlienok a pocitov. Ak by chcel mohol byť ich k sebe zavolať a oni by za ním ochotne prišli. Potterova oklumencia bola vskutku na základnej úrovni, ktorú by on sám nedokázal ani adekvátne ohodnotiť, podľa jeho názoru to bola veľmi hrubá a dosť nedôsledná práca.

Harry očividne ani len netušil, ako si poradiť s tým chaosom. A ani Snape nemal v pláne svojou činnosťou priamo zasahovať do jeho spomienok, aspoň nie prostredníctvom žiadnych donucovacích prostriedkov. A on sám sa ledva dotýkal Potterovho strachu, ktorý jeho samého začal strhávať viac než by vôbec čakal.

Práve teraz ho však chcel niečo naučiť, čo v jeho prípade nebolo vôbec ľahké, na podobné záležitosti nikdy nemal trpezlivosť a už vôbec nie s ním. No bolo to nevyhnutné, keďže Potterova obrana bola každú chvíľu v troskách, a to sa tu ešte ani poriadne neohrial.

Siahol preto hlbšie na svoju stranu a rozhodol sa Harrymu ukázať príjemnejšiu stránku myšlienkových vied.

Preniesol ich na jeho obľúbené miesto pri jazere, do svojej osobnej vizualizácie, ktorá bola preňho tou posledné možnosťou pred pádom do ohňa.

Ležal tam, cítil mágiu tej zeme, poznačenú ním samým a jeho tak zriedkavým smiechom. Tým pocitom, že je v bezpečí, že je doma, to miesto predtým miloval a ostalo v jeho mysli hlboko, dokázal ho meniť, formovať podľa svojej vôle no niečo také od Pottera neočakával, jemu by úplne stačilo, keby si našiel vo svojej mysli vlastné útočisko na základe svojich spomienok.

„Severus..." prerušil Potter jeho sústredenie, oprel sa na lakti.

„Je to skutočné?" jeho hlas znel fascinovane.

„Vizualizácia, Potter, na základe mojej vlastnej spomienky, moje útočisko..."

„Jedna z možností ako dosiahnuť istý druh uvoľnenia, ktorý práve teraz potrebuješ viac než čokoľvek iné, musíš to miesto v sebe nájsť... len miesto Potter..." použil tie slová, akoby mu snáď vysvetľoval niečo, čo by malo byť zakázané a možno aj odsúdeniahodné.

„Ak ti toto moje spôsobuje problémy, môžeme to veľmi rýchlo zmeniť..." ubezpečoval ho.

„Nie, to netreba, veľmi sa mi to tu páči... Poznám ho to je to miesto, kde ste sa hrávali s Lily... však?"

„Áno, Potter, vskutku máš pravdu..." vyhlásil Snape unavene.

„No nepriviedol som ťa sem, aby si ju obdivoval, prišiel čas, aby si mi ukázal svoju vlastnú, pomocou nej budeš môcť prebudovať svoju stenu, tak aby bola silnejšia, tak aby si našiel svoje skutočné útočisko... nezabudni, že ak všetko zlyhá stále tu bude to miesto, kde sa budeš cítiť dobre... miesto poslednej záchrany..."

„Myslím, že rozumiem, pane..." prikyvoval Potter.

Snape pred ním celú vizualizáciu rozobral a opäť ju vrátil späť, dovolil mu nahliadnuť do toho procesu. používal tú najjednoduchšiu techniku dostatočne pomalú na to, aby to Potter pochopil a mal možnosť preskúmať.

„Teraz mi ukáž čo vidíš ty..." požiadal ho nekompromisne.

Jazero zmizlo.

Nastalo ticho.

Tma.

A potom zrazu videl akúsi malú miestnosť.

A chlapca v nej, vyzeralo to tam, ako nejaká povala alebo komora... Potter poznal každý detail, bolo to miesto spojené s jeho spomienkami veľmi hlboko, no spájalo sa so strachom a úzkosťou.

„Nie, Potter, nie temnota a strach... hľadajte svetlo..." bolo preňho zvláštne, že práve on mu niečo také pripomenul, no nemal veľmi na výber...Použil pritom miernejší tón než zvyčajne.

Tú druhú záležitosť, ktorú mu Potter ukázal, to jeho samého nepotešilo o nič viac než jeho stará detská izba.

2