Azkabanský strážca (slash)

9. kapitola

Postaral sa o to, aby bol Potter upravený, takmer dokonale. Sám skontroloval, či na niečo náhodou nezabudli, keď boli obaja opäť oblečení a pripravení opustiť kúpeľňu.

Potter naňho hľadel, akoby snáď ani nemal chuť odtiaľ odísť. Bola to priam výzva k tomu trochu ho ešte podráždiť. Pár bozkov naviac predsa nemohlo nikomu ublížiť a už vôbec nie jemu. Naučil sa využiť príležitosť, ktorá sa mu ponúkala a neobzerať sa späť.

Mladíkove pery mu ochotne vyšli v ústrety. Držal ho v náručí, zvykal si na to, aké to je, po dlhom čase cítiť takú tesnú blízkosť iného človeka, nesúvisiacu s akýmkoľvek druhom nebezpečného napätia.

Myslel si, že to už nemôže naňho zapôsobiť až tak výrazne, no očividne sa mýlil. Stále toho ešte bolo dosť, čo s ním Potter mohol urobiť. Bez ohľadu na to, ako rád ho predtým rozčuľoval, práve teraz si vedel predstaviť aj iné činnosti, ktoré by sa mohli stať súčasťou ich stretnutí.

„Mali by sme ísť, Harry, inak si vaši kolegovia začnú myslieť, že som vás odzbrojil..." pošepol mu.

Vyslovil jeho meno, nepochybne pod vplyvom tej sentimentality, voči ktorej zrejme definitívne prestával byť imúnny.

„Máte pravdu, pane..." zamumlal Potter poslušne. V jeho hlase bolo niečo, čo Severusovi Snapovi pripadalo takmer neznáme.

„Pôjdeme... hneď..."

A spôsob akým sa naňho díval, v ňom vyvolával zmes pocitov, proti ktorým sa pokúšal brániť svojou zvyčajne kamennou tvárou. Bol zbavený tých svojich rozpakov, hľadel mu opäť priamo do očí.

„Pane, ja môžem sa vás na niečo opýtať... je to pre mňa dôležité, skôr než..."

„Áno, iste, Potter..." to už opäť prešiel k tomu zvyčajnému osloveniu.

Ten chlapec by naňho nemal mať taký vplyv. Nemal by dovoliť, aby mohol natoľko narušiť jeho zvyčajnú obranu. No už sa to stalo, už sa tým niečo dôležité zmenilo.

A Potter bol... pripravený to prijať, zrejme skôr než on sám.

„Súhlasili by ste s tým, aby sme pracovali na vašej obhajobe spoločne? Sám to nezvládnem, ale s vašou pomocou, by sme mohli výrazne pokročiť... Prosím, dovoľte mi, to urobiť... pane..."

Videl to očakávanie v jeho očiach, ten takmer až neprehliadnuteľný strach z odmietnutia.

A možno práve to mu dopomohlo k tomu, aby Pottera vzal na milosť, lebo zrazu počul, pod vplyvom tej zvláštnej uvoľnenosti a niečoho, čo sa takmer blížilo k šťastiu, aspoň si to teda myslel, že takto vyzerá šťastie, lebo už dávno zabudol na to, čo ten pocit, skutočne vyvoláva, bol schopný mu na to odpovedať : „Tak dobre, Potter, keď ma už o to, tak úpenlivo žiadate, budem s vami ako vy vravíte, spolupracovať, no neznamená to, že sa budete vy či ja držať akejkoľvek márnej nádeje... je vám snáď jasné, že isté veci nie som ochotný pripustiť, ani kvôli..." nedokončil to, lebo to čo chcel povedať, nebolo vhodné pre Pottera ani pre Harryho.

A už vôbec nemienil pripustiť, aby si Potter myslel, že je absolútne mimo, aj keď taká bola práve teraz pravda.

„Rozumiem, pane..." odhodlane prikyvoval Harry a oči mu priam žiarili spokojnosťou aj napriek tomu, že Severus sa začínal čoraz viac mračiť k čomu mu dopomohla bolesť krku, ktorá sa opäť hlásila o slovo.

Potom spolu opustili kúpeľňu. Potter ho nechal kráčať pred sebou, cítil opäť ťarchu tých svojich pomyslených okov, tých zaklínadiel, ktoré z neho urobili väzňa a z Pottera jeho strážcu.