Azkabanský strážca (slash)

13. kapitola

Je bledý.

Prečo práve teraz tak musí vyzerať. Nemalo by sa to to vôbec dotknúť, no opak bol pravdou. A čím dlhšie sa naňho díval, tým viac bol presvedčený o tom, že preňho samého nebude tou najlepšou možnosťou, ak mu skutočne Potter dá pravdivú odpoveď.

„Tvoja obhajoba..." začal jeho mladý priateľ rozhovor. „Priniesol som dokumenty, ktoré..."

Počúvať ho však preňho bolo stále dosť veľké riziko, väčšie než si ten chlapec vôbec dokázal predstaviť.

„Moje spomienky, Potter, je niečo nové ohľadom toho?" snažil sa získať kontrolu a prevahu aj nad sebou samým.

Potter sklopil zrak a dokonca sa začal aj chvieť, z čoho usúdil, že svojim prerušením to ešte viac zhoršil a chtiac-nechtiac sa za to začínal aj preklínať.

„Harry..." oslovil ho čiastočne ignorujúc skutočnosť, že by mohol opäť uniknúť jeho vplyvu, keby sa viac snažil zachovať si odstup, ktorý však práve teraz nedokázal cítiť.

„Je mi to ľúto, nič som zatiaľ nezistil..." hlesol takmer nehlučne a Snape ani nevedel ako sa to stalo, že ten chlapec bol zrazu opäť v jeho náručí, že to on sám akosi dokázal dopustiť.

Niežeby Pottera práve teraz kvôli tomu obviňoval ani on sám nezistil nič, čo by ho priviedlo k osobe, ktorá vlastnila takú dôležitú súčasť jeho samého a to mal naporúdzi omnoho rafinovanejšie prostriedky než Potter.

No k zdroju tunajšej moci pristupoval opatrnejšie než predtým, preto ho nijako neprekvapilo, že v tejto veci veľmi nepokročil ani počas tých dvoch týždňov, čo Pottera videl len počas svojich výletov do stien.

Práve teraz si však viac než analýzy svojich doterajších zistení, prekvapivo prial to, aby dokázal byť láskavejší, aby si spomenul na to, ako to urobiť, keď sa zhovára s osobou, na ktorej mu záleží, no bolo to už dávno, a preňho samého to bolo predtým vždy len zdrojom bolesti, proti ktorej sa tak dlho a úspešne bránil.

„Vyrieši sa to..." ubezpečoval Pottera napokon. „Spolu to vyriešime...aj moju obhajobu... aj do toho sa pustíme..." dodal už len preto, lebo Potter sa ho stále držal dosť kŕčovito, akoby zrútenie jeho sveta záležalo od jeho slov, čo on považoval za svojím spôsobom desivé.

„A už sa na mňa nebudete hnevať?" vskutku sa naňho upreli tie Potterove oči a pochopil, že sa snaží svojským spôsobom vyjednávať v jeho prípade zrejme skutočne úprimné, bez sklonov k manipulácii.

„Tak to si ešte premyslím..." nedokázal zaprieť to, čo on sám považoval za bežný spôsob svojej komunikácie.

„No už teraz vám môžem sľúbiť, že vás nenechám vydýchnuť..."

„Tykaj mi..." napomenul ho Harry pomerne drzo, vďaka čomu sa jemne a takmer nepatrne nadvihol jeden kútik jeho úst, aj keď ten pohyb, hneď aj zrušil, keď si uvedomil, čo sa jeho ústa chystali urobiť.

„Budem sa snažiť, na to nezabúdať," prisľúbil mu napokon a z ohľadom na ich predchádzajúce problémy a jeho dosť rozsiahly výsluch, Pottera vskutku pustil tak, aby ho to neurazilo aj s bozkom k tomu, už len preto, aby nenadobudol ten dojem, že ho mieni prenechať Weasleyovej či komukoľvek inému. Chcel, aby si Potter uvedomil do čoho sa dostal. A čím skôr sa to stane, tým lepšie pre nich oboch.

Sadol si na svoj nový slamník, čo bola tohto týždňovaná poinšpekčná novinka pre všetkých väzňov.

Potter sa k nemu pridal, opatrne si sadol na jeho okraj a rozložil na zem pred nich akési dokumenty.