Vyberajúc kľúče z kabelky som sa načiahla po kľučke od svojich vchodových dverí, odomkla a unaveným, polo zaspatým krokom som vošla do bytu. Toto bol strašne dlhý deň. Rýchlym pohybom som si vyzula kotníkové čižmy a zamierila si to rovno do kuchyne, pričom som si už v hlave plánovala, že si spravím poriadne horúci čaj a slaný popcorn, pretože po celom dni, v ktorom sa všetkým podarilo vytočiť ma, som to potrebovala. Z kuchynskej linky som vytiahla svoj obľúbený tlstý hrnček a dala zovrieť vodu.
Čakajúc na slanú pochúťku pražiacu sa v mikrovlnke a na zovretie vody, sa moja myseľ opäť zaplnila myšlienkami na Harryho a na mojej tvári sa znova objavil sladký úsmev. Nevedela som čo robiť. Nevedela som, čo cítim, čo chcem, ale zároveň som si neustále predstavovala aké by to bolo keby som ho pobozkala po tak dlhej dobe, aké by to bolo keby som na všetko za posledných sedem rokov zabudla a nechala sa unášať okamihmi, ktoré by ma iste spravili šťastnou. Nechápala som ako bolo možné, že za mesiac sa toho dokázalo toľko zmeniť a zo mňa sa stal iný človek. Mala som pocit, že dokážem odpúšťať, že viem žiť spokojnejší život a taktiež brať samú seba presne takú akou som.
Zvoniaci zvonček ma prebudil z myšlienok a ja som si všimla, že sa už vypla aj voda aj mikrovlnka a po byte mi rozvoniava popcor. Otrávene som sa vybrala ku dverám a premýšľala kto to asi mohol byť, keďže som vôbec nikoho nečakala. Jaclyn bola ešte v práci a Harry sa vracia dnes v noci z dvojdňovej služobnej cesty vSouthamptone. Otvárajúc dvere som sa zamračila, keď som za nimi zbadala svoju matku a chcela jej dvere opäť zatvoriť pred nosom. Naozaj som nemala chuť sa znova hádať, keď ma dnes vytočilo už neskutočne veľa ľudí.
,,Mami, čo tu robíš?" opýtala som sa neutrálne a hlavu naklonila na stranu ukazujúc mame svoj nahnevaný výraz a pozdvihnuté obočie.
,,Prišla som sa s tebou porozprávať." Povedala akoby nič a bez opýtania sa prepchala okolo mňa dovnútra.
,,A o čom by si sa chcela rozprávať?! Nemám sa s tebou o čom baviť." Hádky z predchádzajúcich častí dnešného dňa ma nechali naštartovanú a tak mi stačilo len pár poštuchnutí k úplnému výbuchu.
,,Chcem sa porozprávať o tom, čo sa stalo pred pár dňami." Povzdychla si a otočila sa tvárou ku mne, pričom som ja zatvorila dvere, aby som ušetrila ostatok budovy od tohto všetkého kriku, ku ktorému sa pomaličky, ale isto schyľovalo. ,,Gabriella, si ty normálna? Prečo ho chceš nechať, aby sa ti šprtal v byte? Totálne si sa zbláznila alebo aké halušky ti ten fagan natlačil do hlavy?" spustila sled otázok a ja som sa musela premáhať, aby som ju nevyhodila z bytu alebo nepovedala niečo, čo by som mohla neskôr ľutovať. Nevedela vôbec nič a pochybujem, že by si Harry vymyslel to, že sa chcel zabiť, len aby ma dostal do postele. Veď povedzme si úprimne - mohol by mať každú, na ktorú by si ukázal prstom a nemusel by pre to spraviť absolútne nič.
,,Mama vôbec nič nevieš, tak sa prosím ťa ukľudni, dobre?" snažila som sa byť pokojná už len kvôli sebe, pretože som mala pocit, že keď budem dnes kričať ešte raz, tak dostanem infarkt a už ma nikto nepozbiera.
,,Nepotrebujem vedieť vôbec nič. Ten chlap ťa opustil, nechal ťa tu samú na pokraji zrútenia a dovolil ľuďom, aby ťa ponižovali, dokonca bili ako psa a teraz sa s ním stretávať a tváriš sa akoby to bol tvoj najlepší kamarát bez ohľadu na minulosť. Prosím ťa, prest.."
,,Ja viem, mama!! Ja viem a nenávidím ho za to, ale na druhej strane mám pocit, že ho stále milujem aj napriek tomu všetkému, čo sa stalo!" vykríkla som odrazu a zasekla sa nad svojou voľbou slov. Naozaj som to práve priznala nahlas?
,,Nie, Gabi, to nemôžeš! Ten chlap si ťa nezaslúži." Zašepkala šokovane a oprela sa o gauč, pred ktorým stála.
,,A koho to trápi? Si presne taká istá ako ja pred mesiacom - myslíš iba na moju stranu príbehu. Je mi jasné, že vidieť svoje dieťa trpieť je pre rodiča to najhoršie, ale čo asi tak museli prežívať tí Harryho, ktorý sa chcel zabiť len kvôli mne! Skoro som zabila chlapca, ktorého som milovala a jedinou vecou, ktorú chcel on pre mňa bolo, aby som bola šťastná." Vravela som už pokojne a slzy tlačiace sa z mojich očí sa začali pomaličky liať dole mojimi lícami.
YOU ARE READING
Fight hard, love harder.
Fanfiction,,Neverím vlastným očiam, že si to ty, a že stojíš predo mnou." Žiarivo sa usmial a chcel ku mne podísť otvárajúc svoju náruč, ale spomienky mihajúce sa mi pred očami ma prinútili cúvnuť a vyhnúť sa mu. V jeho očiach som zazrela bolesť a nepochopeni...
