sedel tam, s cigarou v ruke, díval sa na svoje nohy, presnejšie na tie ošúchané a staré Conversy čo mal obuté. neriešil nič, nikoho, realitu nevnímal. v ušiach sluchátka, v ktorých mu znela hudba, pravdepodobne nejaká rocková skupina. pomaly poťahoval z cigarety a potom ešte pomalšie vyfukoval dym. bol naozaj pekný, tie vlasy, lícne kosti, pery, celé jeho telo, duša, spôsob ako sa pohyboval, ako hovoril, ako sa díval na tých, ktorých mal rád a na tých, ktorých nenávidel. jeho oči vždy žiarili ako iskričky.. iskričky nádeje. ale dnes nežiarili. boli plné smútku a sĺz. nikto nevedel, čo sa mu stalo. tomu chlapcovi, čo sa vždy smial, čo bol kráľ všetkých večierkou, čo vždy mal okolo seba dievčatá. podľahla mu každá. aj ja som túžila byť jednou z tých, ktoré budú kráčať po jeho boku, držať jeho ruku, bozkávať jeho pery a byť obdivovaná stovkami ďalších, ktoré túto možnosť nedostali a pravdepodobne ani nedostanú. ale vedela som, že aj ja som jedna z nich. iba som o ňom snívala. snívala som o tom, aké by to bolo, ako by som sa správala, tvárila, ako by som sa s nim rozprávala. bola by som šťastná ak by som to všetko mala? najkrajšieho chlapca, slávu, obdiv, lásku, ktorá by vlastne ani nebola láska, iba taká vec, čo sa na lásku hrá. iba taký menší úlet. ale bola by som tak šťastná? nehovorila som si, že by som nikdy s niekým ako on nebola? že počkám na toho pravého, ktorý ma bude milovať? ale čo ak je on ten pravý? stojí mi to za to? kašlať!
vykročila som za ním, sadla si vedľa neho a keď sa na mňa pozrel, pobozkala som ho. stojí mi to za to.
