Marvel Cinematic Universe

02

Zostala som stáť ako prikovaná. Moje nohy neboli schopné pohybu a pľúca odmietali nabrať novú várku kyslíku. Namiesto toho som len po kúskoch vydychovala. Srdce nechcelo prestať búšiť, ale hlava pracovala normálne. Snažila sa zistiť racionálny dôvod skutočnosti, že som sa práve dostala cez farebný tunel medzi obrovské domy.
Než som sa aspoň trochu spamätala z toho obrovského šoku, vyšla som spoza budov a rozhliadla sa po okolí.
Moja tvár nabrala bledú farbu a srdce začalo biť väčšmi.
Najprv som uvidela obrovské obrazovky, množstvo ľudí a budovy, ktoré mi boli známe.
Nachádzala som sa v centre New Yorku. V centre diania.
Môj mozog bol na pokraji zhrútenia a nakoniec sa z toho okraja aj zhrútil.
Obklopovala ma černota a tlmené zvuky z vonkajšieho prostredia.
Než som otvorila oči, mestom sa rozprestierala nočná obloha, aj keď to bolo veľmi ťažké vydedukovať kvôli nadmernému množstvu svetelného smogu.
Taktiež som nechápala, prečo nikto nezavolal sanitku, keď som bola tak dlho v bezvedomí. Možno si mysleli, že som jeden z tých bezdomovcov, ktorí krúžia okolo ľudí ako supy.
Nado mnou stálo pár ľudí, ale len jeden z nich sa mi prihováral.
"Ako dlho som bola v bezvedomí?" spýtala som sa muža s červenými slnečnými okuliarmi.
"Asi päť minút." zasmial sa.
"Ako to, že sem neprišli zdravotníci alebo ktokoľvek iný?"
"Nikto ich nevolal a vedel som, že budete v poriadku. Len ste sa museli upokojiť." pri zdvíhaní som si držala hlavu, pretože ma pri každom pohybe ostro zabolelo na zátylku.
"Nič iné vás nebolí? Ste v poriadku?" starostlivý muž mi podal pomocnú ruku.
"Myslím, že som v poriadku...vlastne iba po fyzickej stránke..." postavila som sa a oprášila si oblečenie. Medzitým sa zhluk ľudí rozpŕchol po všetkých stranách.
"Ako sa voláte, ak sa smiem spýtať?" ako som už spomínala, na očiach mal nasadené okuliare, takže som sa mu tam nemohla pozerať.
"Volám sa Eleanor. Ale môžte ma volať Elle. Tak ma volajú všetci...teda okrem mojej sestry."
"A kde bývate?" pýtal sa ma základné otázky, ale myslím, že aj keby som mu povedala miesto, v ktorom žijem, nevedel by sa zorientovať.
"Bývam v malom meste...volá sa Little Hill."
"Ten má 'malý' aj v mene..." zasmial sa, "...nanešťastie, netuším, kde sa to nachádza. A teraz máte kde bývať?"
"Popravde, ja ani neviem, ako som sa sem dostala. Som vydesená, špinavá, unavená od samého strachu... A nechápem, prečo máte v takom svetle od všetkých zariadení nasadené slnečné okuliare..." nespýtala som sa to. Jednoducho som to dodala, ale aj napriek tomu mi milo odpovedal: "To je preto, že som nevidiaci."
Naozaj ma nenapadlo, že by mohol byť slepý, predsa len nemal bielu paličku, ktorý majú väčšinou slepí ľudia so sebou...alebo nejakého labradora.
"Prepáčte, nevedela som..."
"Nemusíte sa ospravedlňovať, veď ste nič zlé neurobili. Ale ak vám to neprekáža, môžte u mňa prespať. Myslím, dovtedy, dokým si nenájdete vlastné bývanie."
"Ehm...mala by som sa báť?"
"Chcem vám len pomôcť..."
"A prečo by ste to robili? Veď ma ani nepoznáte... Nebojíte sa, že by som vás mohla v noci napadnúť a zabiť?"
"A mal by som sa báť ja?" jeho pravý kútik sa zdvihol o pár milimetrov vyššie a oči sa mu pobavene zaleskli.
"Nie...ale čo ak ste vy nejaký sériový vrah, ktorý len čaká, kým niekto odpadne na ulici s nevedomosťou svojej polohy a potom ho môže dostať presne tam, kam chce."
"Pozeráte veľa filmov...Ja sa vám snažím len pomôcť. Ak nechcete, nenútim vás. Robte čo musíte." z vrecka si vybral dlho očakávanú slepeckú palicu a klepkal s ňou smerom jeho chôdze.
Tuho som rozmýšľala. Pôjdem za ním? Myslím, že v tejto chvíli už nemám čo stratiť. Možno by mi mohol aj pomôcť.
Než som slepého muža dobehla, spýtala som sa na jeho meno. Volal sa veľmi povedome, ale môj mozog ho nedokázal zaradiť. Volal sa Matthew Murdock.
Prišli sme k jeho bydlisku. Nebýval v dome, ale v byte, ktorý vyzeral na prvý pohľad veľmi zanedbane, ale po menšej prehliadke sa mi zdal spravený do retro štýlu, aj keď, podľa mňa, to hlavný zámer nebol.
Než odišiel, pravdepodobne, do svojej spálne, ponúkol mi vodu, jedlo, ale keďže som bola ešte stále v miernom šoku, moje telo by to odmietlo a pravdepodobne by sa to ocitlo na jeho nádhernom koberci, ktorý by som si najradšej zbalila domov. Možno ani nebol drahý... Myslíte, že by si všimol chýbajúci koberec?
"Volal som so svojím priateľom..." s vlastných kleptomanských myšlienok ma vytrhol Matthewov hlas.
"S priateľom?" môj hlas vytváral akoby zhluk zvedavosti, aj keď by ma nezabilo, kebyže sa odpovede nedočkám.
"Hej...kamarát zo strednej, teraz s ním vlastním jednu právnickú firmu..."
"Ty si právnik?" táto otázka so sebou niesla viac zvedavosti ako tá predchádzajúca.
"Ehm...áno, ale moc nám to nejde. Väčšinou k nám chodia ľudia, ktorí nemajú peniaze, ale potrebujú pomoc...A presne takto krachujeme." páčilo sa mi, že naozaj svoju prácu berie vážne a pozná rozdiel medzi dobrom a zlom.
"Si pre nich asi hrdina, predpokladám..."  nervózne som si prstami prečesala svoje dlhé vlasy.
On sa na moju reakciu len pousmial a so slovami, že sa mám cítiť ako doma, odišiel do prvých dverí, ktoré som zo sedačky uvidela.
Rozmýšľala som, ako sa odtiaľto dostanem, čo mám robiť...mám šťastie, že som narazila na človeka ako je Matt, ale nechcela som ho využívať. Viem, že by mi s radosťou pomohol, ale ja nemám žiadne peniaze alebo čokoľvek, čím by som mu to vynahradila.
Po pár minútach vyšiel zo sprchy. Vedela som to, pretože mal mokré vlasy, nie kvôli tomu, že bol zabalený len v uteráku. A to nebol. Bol normálne oblečený. Ako normálny človek...s uterákom okolo pása...
"Nechcel som ti náhodou povedať, čo mi povedal Foggy?"
"Foggy?"
"Môj kamarát, s ktorým zdieľam firmu..."
"Prepáč, úplne som zabudla, že sme sa o tom bavili...a-a čo zistil?" zahabkala som sa, ale nevedela som prečo.
Pomaly ku mne podišiel bližšie. Nepozeral sa na mňa, pozeral sa niekam dole na podlahu, ale vedela som, že keby sa mi môže pozrieť do očí, jeho zrak utkvie presne tam.
"Pýtal som sa Foggyho, či by mohol vyhľadať miesto, odkiaľ pochádzaš, ale Little Hill...Little Hill neexistuje. Nenachádza sa na žiadnej mape." vyvalila som oči tak veľmi, až sa mi takmer dostali von z očných jamiek. Zostala som zaskočená, pretože aj napriek tomu aká diera to je, je napísaný na každej topografickej mape a taktiež sa nachádza v každej GPS na svete.
"To nie je možné...možno sa len pomýlil...niekde tu predsa musí byť chyba." môj hlas menil neprirodzene tóniny.
"Je mi to ľúto, ale Little Hill sa naozaj nikde nenachádza. Žiadna chyba..." zostala som nemo sedieť. Stále som bola presvedčená, že sa mýli. Predsa som sa nemohla nachádzať niekde v alternatívnom vesmíre. Myslím...