Untouchted

Môj dokonalý svet

Zobudím sa na to, ako mi slnečné lúče oslepujú tvár aj cez zavreté viečka. Jedna z nevýhod Floridy - slnko tu praží už od skorého rána. No keď sa jedným okom pozriem na rozsvietený displej telefónu, zistím že je pol druhej poobede. Položím mobil na nočný stolík a pretiahnem si vankúš cez hlavu aby som zabránila dotieravým lúčom ,,dotýkať" sa mojej tváre. V ústach mám suchšie ako pútnik Saharou, ktorý už týždeň nenatrafil na žiaden zdroj vody, a v hlave mi treští viac ako na tej najväčšej techno párty. A toto, milé deti, toto je daň, ktorú si vyberá alkohol - metla ľudstva. Ale čo tam po troche bolesti hlavy. Včerajšia párty bola FAN-TAS-TIC-KÁ. Určite poznáte tieto typy večierkov z filmov pre tínedžerov. Rodičia niakeho decka odídu na víkend preč a to je znamenie, pozvať k sebe všetkých ludí, ktorých poznáš a aj tých, čo nepoznáš. Všade samý alkohol, červené plastové poháre, beer-pong, tráva a v niektorých prípadoch aj niečo tvrdšie.

Ale aby sme nepredbiehali udalosti, mala by som sa najprv predstaviť a trošku vás nechať nazrieť do môjho skromného života. Čo to meliem? Môj život vôbec nie je skromný, mám ten najlepší život aký len môžem mať a byť vami poriadne by som si závidela.
Takže volám sa Blacwell. Abby Blackwell. Pre tých pár zadubencov, ktorí to nepochopili snažila som sa o predstavenie na spôsob Jamesa Bonda. Mám 19 a žijem na Floride. Ak si každý myslí, že ten jediný a skutočný život je len v Las Vegas tak sa sakramentsky mýli. Florida nespí, sem tam si troška pobdie ale nikdy skutočne nespí.
Otec nás opustil a tak som vyrastala bez neho. A ak si niekto myslí, že to na mne zanechalo nejaké následky ako depresie alebo nebodaj sebadeštruktívne sklony tak je na veľkom omyle. Z toho, čo som o ňom počula a viem, ďakujem bohu a nebesám, že si naňho vôbec nepamätám.
Moja mama zaujala svoju úlohu matky a otca v jednom viac než dostačujúco. A som na ňu nesmierne hrdá. Našla si nového priateľa, skvelú prácu a spolu si kúpili dom, v ktorom bývame.

Sú tu ale dve tiež veľmi dôležité osoby.
Moja najlepšia kamarátka Ronie. Celým menom Veronica Jones. Ale povedz jej niekedy Veronica a môžes si začať kopať svoj vlastný hrob. Na deň kedy sme sa stali kamarátkami si pamätám akoby bol včera. Bolo to v škôlke. Hrala som sama v kúte pretože ostatné deti sa mi zdali príliš....hlučné? Bola som tiché a veľmi hanblivé dieťa. Kým sa neobjavila ona so sebavedomím väčším ako levica. ,,Ahoj, prečo si tu tak sama? Ja som Ronie? A ty?" Ani ma nenechala odpovedať a pokračovala. ,,Budem sa s tebou hrať a budeme tie najlepšie kamarátky dokonca života, dobre?" Nezmohla som sa na nič iné ako na slabé prikývnutie na znak súhlasu a odvtedy sa tej pijavice neviem striasť. Neviem, čo by som si bez nej počala. Možno by som stále bola to ustráchané dievča v rohu.

A potom je tu Matt. Môj sladký Matt. Sme spolu od mojích šestnástich čiže už tri roky. Vysoký, atletický blondiak. Čistý chlapec z Floridy až na to, že vôbec nie je nafúkaný ako ten zbytok outsiderov, čo si myslia, že každá baba z nich padá na kolená len čo sa na nich pozrú. Matt taký nie je. Je dobrý, láskavý a pre ostatných by sa aj rozkrájal. Nikdy sme sa nepohádali, aspoň nie tak veľmi ako ostatné páry, čo poznám. Máme skvelý vzťah a dovolím si tvrdiť, že až dokonalý. Myslím, že spolu ostaneme už navždy, budeme mať deti, zostárneme spolu, užijeme si starobu obkolesení húfou vnúčat a nakoniec zomrieme....spolu.

A toto je krátky (naozaj krátky) náhľad do môjho dokonalého života. Môjho dokonalého sveta.