16.

76 9 5
                                    

Ešte nikdy som sa necítil tak bezmocne.Prešiel som už všetky miesta kde by sa mohla nachádzať,no nebola ani na jednom z nich.Neviem čo mám robiť.
Zúfalo prechádzam popri futbalovom ihrisku a nohami odkopávam všetky kamienky ktoré sa mi pripletú do cesty.
Svet okolo mňa nevnímam do chvíle,kým do mňa niekto nevrazí.
„Ou prepáč.Nevidela som ťa!" skríkne modrooké dievča predo mnou.
„V pohode" odvetím odmerane a pokračujem v ceste.
„Počkaj! Niečo ti vypadlo!" kričí za mnou a tak sa s nechuťou otočím smerom k nej.Na tváry jej žiari úsmev a v mávajúcej ruke drží moju peňaženku.
„Ehm..Dík"
Stojíme pred sebou a nemo sa premeriavame pohľadom,keď v tom sa potichu zasmeje.
„Čo je?" precedím pomedzi zuby.
„Ja len..Asi to bude znieť zvláštne ale hrozne mi niekoho pripomínaš"
„Vážne?"
Prikývne.Ešte raz si ju dôkladne prezriem a v tom mi to dojde.
„Melisa?" vykríknem nadšene a ona vyvalí oči.
„Michael! Tak predca si to ty!" Silno ju objímem a pohladím ju po vlasoch.
„Tak moc si mi chýbala." zašepkám. „Čo tu robíš?"
„To je nadlho.Nezájdeme na kávu?"
„Ja,ja..Ja nemôžem" zakokcem a ona nadvihne obočie.
„Robíš si srandu? Nevideli sme sa sto rokov.Je toho tak veľa čo ti musím povedať.."
„Dnes to naozaj nepôjde.Prepáč."
„Toto mi nemôžeš urobiť." zamračí sa „Prosím.Dobre vieš že ti nedám pokoj pokiaľ nepovieš áno! Tákže..?"
Vzdychnem si.
„Fajn.Vôbec si sa nezmenila.Si stále tak isto otravná ako keď som ťa videl naposledy!"
„Áno a práve preto vždy dosiahnem to čo chcem" žmurkne na mňa a rozbehne sa preč.
Cara
Sedím pri hrobe svojej sestry a jednou rukou si utieram slzy stekajúce po mojich líciach.Tou druhou sa zapieram o zem.
Som hysterická krava.
Nemala som mu vyčítať niečo čo spravil keď bol opitý.A už vôbec som mu to nemala pripomínať.
Čo teraz?
Najradšej by som sa za ním vrátila a vyobjímala ho.To však nemôžem.Som na to príliš tvrdohlavá.

Po vyše troch hodinách topenia sa v slzách na cintoríne som si povedala že je načase ísť domov.
Otváram dvere a opatrne vchádzam dnu.Očakávala som,že bude sedieť na gauči,no nebol tam.Nebol v izbe.Nebol v spálni.Nebol v kúpeľni..
Možno sa šiel iba prejsť.Alebo je doma pri mame.Alebo som ho úplne stratila.
Mike
„Takže ak tomu dobre rozumiem,sťahuješ sa sem.To je úžasné!!"
Zasmeje sa a odchlipne si zo svojej kávy.
„Už to tak bude.Môj priateľ si tu,v centre mesta, prenajal byt a trval na tom aby som za ním prišla.A tak som tu"
Slovo priateľ mi úplne vyrazí dych a takmer sa zadusím.
„Héj! V pohode?" opýta sa so smiechom a potľapká ma po chrbte.
„P-priateľ?"
„A čo si čakal? Že som došla s otcom? To sotva.Dylan je úžasný chalan.Myslím,že som konečne našla toho pravého!"
„D-dylan?"
„Áno! Musím vás zoznámiť.Určite si budete rozumieť!"
Ostanem ticho.Ešte stále som nevstrebal informáciu o tom že si našla chalana o ktorom nič neviem a ide sa k nemu nasťahovať.Je ako moja sestra ktorú som nikdy nemal.Mám pocit že ju musím ochraňovať.
„A čo ty? Máš niekoho?"
Nová časť dievčence moje! :DD Zase po dlhšej dobe ale tak..Chcem si trošku užiť kamarátov a rodinu a nie len sedieť doma pred tabletom..Snáď ma chápete a časť sa vám páčila^^

Missing Words [Ukončené] Where stories live. Discover now