13.

102 11 2
                                    

„Nikam s vami nejdem! Je to predca vaše výročie.Váš deň." pretočím očami a potľapkám ich po pleciach.
„Viem sa o seba postarať.Užite si to"
Mama sa prekvapene pozrie na otca.
„Som na nás hrdá.Vychovali sme jedno úžasné,pekné a inteligentné dievča"
Uchechtnem sa a rukou sa oprem o stoličku.
„Máš pravdu.Ale aj tak si nemyslím že je správne nechať ju na týždne samú.To neprichádza do úvahy!" povie otec a venuje mi prísny pohľad.
„Josh.My..Mali by sme jej začať viac dôverovať."
„Dôverujem jej! Len mám o ňu strach."
Pokiaľ sa tí dvaja dohadujú o mojej výchove,ja rozmýšľam nad Mikeyom.Nedokážem ho vypustiť z hlavy a mám z toho divný pocit.
„Fajn!" skríkne otec,čím ma vytiahne z mojich myšlienok.
Nadšene sa na neho pozriem a zapištím.
„Sľubujem že si sem nebudem nikoho vláčiť a neusporiadam nijakú párty!" Objímem ho okolo krku.
„To si píš že neusporiadaš" zasmeje sa a ja s mamou s ním.
„Kedy odlietate?" Nadvihnem jedno obočie.
„Zajtra ráno"
„Ale veď to je sup-..Chcem povedať že mi budete hrozne chýbať!"
„Vidíme"

Ráno
„Tu máš peniaze,raňajky sú na stole v kuchyni,dnešný obed v chladničke,keby sa niečo stalo,čislo na hasičov máš v-"
„Mami!" vykríknem a zamračím sa. „Nemám päť rokov!"
Vzdychne si.
„Ja viem.Prepáč."
S obomi sa rozlúčim a zakričím:
„Ľúbim vás"
„Aj my teba! Budeme ti volať každý deň!"
S úsmevom na perách im zamávam z dverí a keď sa ich auto konečne pohne,na celý dom zvolám Yes!
Tanečným pohybom sa dovalím do kuchyne a pustím sa do raňajok,ktoré spočívajú z palaciniek,ovocia a čokolády.Mňam.
Doobedie strávim pred telkou sledovaním rodinných videokaziet,čo ma tak trochu dostane do depky,no pípnutie mobilu ma z nej rýchlo dostane.
Mike: Čauko,máš čas?
Ja:To záleží od toho,o čo ide :)
Mike:Chcem ťa vidieť.Chýbaš mi :/
Podskočilo mi srdce.Chýbam mu..Neverím že to napísal.A taktiež neverím že mi takáto blbosť urobila takú veľkú radosť.Už mi úplne preskočilo.
O pár minút sa po dome rozľahol zvuk zvončeka.
„Ehm.." zamrmlem a on ma pevne objíme.
„Neodpisovala si.Bál som sa či-..Si v pohode?"
Všimol že som tak tochu mimo a snažil sa zistiť prečo.
Asi to spôsobilo tvoje objatie ale vieš čo? To bude v pohode..
Sklapni mozog!
„Cara.." povie tichým hlasom a otocí si ma k sebe.Delí nás od seba iba pár centimetrov..
„Hm..Kde máš rodičov?" opýta sa po tej nekonečne dlhej chvíli.Really?
„V Paríži.Na dva týždne."
Uškrnie sa a rozbehne sa smerom k mojej izbe.
„Hééj! To je moja posteľ!"
„Chcela si povedať NAŠA.Od dnes.."
Hodím po ňom nechápavý pohľad a on si odkašle.
„Máš dva týždne voľný byt.Nemôžem ťa nechať samú!"
„Jasné že môžeš"
„Nie.Nedopustím aby sa ti niečo stalo.A navyše nepredpokladám že ti bude moja prítomnosť v tvojej posteli vadiť.Mýlim sa?" zasmeje sa no mne moc do smiechu nie je.Skôr naopak.Mám vedľa neho spávať a tváriť sa,že sa nič nedeje? Nie.To nedám.
Nová časť :D Ako prázdninujete? Ja mám hrozne nabitý program..😓 Notak snáď sa časť páčila aa..Mám vás rada ale to už viete😘






Missing Words [Ukončené] Nơi câu chuyện tồn tại. Hãy khám phá bây giờ