Edmund Collin

12

       Bola to priestranná, jednoducho zariadená izba. Človek by povedal, že je to tá najobyčajnejšia a najpokojnejšia izba v celom dome. Áno...nebyť toho pukajúceho ohňa v osamelom krbe. Po krátkej obhliadke som zistil, že celá izba má len dve väčšie okná, obe obrátené do záhrady. Boli skryté za závesom, nebolo možné, aby dakto zvonku mohol nazrieť do pracovne. Žiadne iné dvere, okrem tých, ktorými som vošiel, som v celej izbe nenašiel. Bolo teda vylúčené, že by sa sem niekto dostal inokade, ako cez tieto jedny dvere. Ale ako ? Či neboli celý čas pevne zamknuté ? Je síce pravda, že kľúče od nich viseli na chodbe, ale ani tam sa ku nim nikto nemohol dostať. Mohla sem prísť jedine Matilda alebo slečna Eleonóra. Ale z akého prapodivného dôvodu by zapaľovali oheň v rokmi nepoužívanom krbe ? Odvrátil som sa od svetla a vtom moju pozornosť upútala šálka, položená v prachu na stole. Bola naplnená čímsi tmavým. Zodvihol som ju k ústam...

,,Veď je to káva! Horúca káva !" zhíkol som od prekvapenia.

       Na chvíľu mi napadla myšlienka, že je kdesi v izbe skrytá slečna Eleonóra a robí si zo mňa žarty.

,,Je tu niekto ?"  zvolal som rozochveným hlasom, hoci som videl, že v izbe nikto nie je.

       S kutáčom v jednej a so sviecou v druhej ruke, znovu som prehľadal celú izbu, odhrnul som aj závesy, nazrel do skríň aj pod stôl. Nikde nikoho. Len hrubé vrstvy prachu, nehybní pavúci a neporiadok. Pri prehliadke som neobratne vrazil do kresla, s ktorého s veľkým rachotom zleteli husle a zazvonili o podlahu. Ach...husle ! Ihneď mi pripomenuli oné kvílivé tóny zo včerajšieho večera...

,,Nie, nie, vravel som si v duchu, všetko sa mi to muselo iba zdať. Bude lepšie, keď si hneď zajtra ráno pobalím svoje veci a odídem."

       Takto uvažujúc, podišiel som k ohnisku a prehrabal som ho kutáčom. Pahreba len nadurdene zaprskala a v izbe sa zotmelo. Slabý plameň sviečky ma doviedol späť do obývacej izby. Postavil som judo strieborného svietnika na nočný stolík a uvelebil som sa v pohodlnej posteli. Oči, upreté na poskakujúcom plamienku razom oťaželi a prv, ako som si uvedomil, že som nechal horieť sviecu, zaspal som tuhým spánkom...

        Ale čosi v tomto dome mi nedoprialo odpočinku ani v túto poslednú noc. Asi po troch hodinách som sa z ničoho nič prebral a otvoril som oči. Na opačnom konci postele sa v slabom svetle črtali obrysy akejsi postavy. Na hlave mala vysoký cylinder a z pliec jej visel cestovný plášť...Chcel som vyskočiť z perín a vrhnúť sa na toho bezočivého votrelca, keď vtom...roztopená sviečka na stolíku naposledy zaprskala a zhasla...