Edmund Collin

1.

          Hukot vetra a štekot psov v jednej z najodľahlejších ulíc mesta odrazu prerušil dupot kopýt a uprostred starej zástavby domov zastal ľahký kočiar. Vystúpil z neho postarší muž. Bradu mu zakrýval vysoko vyhrnutý golier a klobúk mal stiahnutý hlboko do tváre. Chvíľu zostal stáť na ceste, obzerajúc sa po slabo osvetlenej ulici a napokon sa pomalým, váhavým krokom priblížil k vysokému tehlovému domu a niekoľkokrát zazvonil železným klopátkom.

          Vo dverách sa objavila dievčina s veľkým čiernym kocúrom v náručí. Nedôverčivo si ho premerala, no napokon, akoby si spomenula, že v tento večer očakávajú hosťa, uviedla ho dnu a rýchlo za ním zavrela dvere, do ktorých sa práve oprel studený víchor. Obaja vstúpili do vyhriatej, útulne zriadenej miestnosti, kde za vysokou železnou mrežou veselo prskal a plápolal starostlivo udržiavaný oheň a matne osvetľoval jednoduchý príbytok. 

,,Matka tu bude každú chvíľu", ubezpečila ho dievčina a ponúkla mu stoličku pri príjemne sálajúcom ohni.

          Návštevník sa neisto rozhliadal po miestnosti. Jeho malé, krysie oči odrážali medenú žiaru prskajúcich plameňov a nepokojne hľadeli raz na hučiaci krb a raz na čierneho kocúra, ktorý sa k nemu prikrádal a zvedavo si ho obzeral, zatiaľ čo jeho mladá pestúnka odbehla od hosťa. Čoskoro sa spolu s ňou objavila v izbe aj pani Matilda, vdova, ktorá v mestečku prenajíma zdedený dom a ktorej prednedávnom dnešný hosť– totiž pán Edmund Collin – odoslal dopis s vrúcnou žiadosťou a záujmom o toto skromné bývanie. Pani Matilda prijala túto správu s veľkou radosťou, pretože dom bol už veľa rokov opustený a aj tí zriedkaví návštevníci, ktorí sa v mestečku objavia, dávajú radšej prednosť neďalekému hostincu,hoci za nocľah pýtala vždy veľmi smiešnu sumu. Po chutnej večeri, ktorú najskôr Edmund zo zdvorilosti odmietol – bez toho, aby sa tá starostlivá žena urazila – vzala domáca pani kľúč od domu a vyšli do tmy.

          Vonku sa rýchlo zmrákalo a oblohu už celkom pokryli ťažké chmáry. Obaja kráčali veľmi rýchlo, pretože skučiaci vetrisko im šľahal do tvárí a aby toho nebolo málo, ku sklonku ich nedlhej cesty ich skropila poriadna spŕška pichľavého dažďa.Zastali až ďaleko za zvonicou medzi domami, kde sa po holých pláňach prevaľovali biele závoje hmly, hnané zúrivými poryvmi vetra. Tu odbočili z ulice, v ktorej sa znovu rozhostilo predchádzajúce ticho a vykročili k bráne úzkym chodníčkom, z oboch strán nahusto lemovaným tisovými kríkmi.

          Ukázalo sa, že spomínaný dom je rozľahlá, jednoposchodová stavba, za ktorou sa ukrývala veľmi zanedbaná záhrada so starou studňou uprostred. Dom, napriek svojej ošarpanosti a pošmúrnosti, akou zazeral do cesty, predsa niesol ešte všetky znaky svojej niekdajšej krásy a meštianskeho pohodlia. Do záhrady hľadel biely balkón s ozdobným zábradlím, cez ktoré prerastal konár platana. Vedľa neho sa smerom do ulice hrdo vypínal starodávny erb pod čudne klenutým štítom a veľká kovaná brána, zovretá stĺpmi, vhodne dopĺňala architektúru tej nepravidelnej masy múrov.

,,V takýto čas by sa sem sotva niekto odvážil, ale je lepšie radšej sa poistiť pred vlamačmi a preto som dala opraviť tento zámok", vravela Matilda, keď odomykala ťažkú bránu, po ktorej plieskala voda a v hustých pramienkoch stekala do dvorca.