Moje skúsenosti s vyvolávaním duchov.

Takto to všetko bolo.

Myslím si, že do puberty ma táto téma nejak zvlášť nezaujímala. No aby som bol objektívny, predsa len na úvod spomeniem jeden nezvyčajný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem, ktorý sa mi stal približne keď som mal päť rokov.

Ako malý chlapec som sa často bál, preto som občas spával s rodičmi, neskor som lozil do postele k sestre. V jednu noc, keď som spal s rodičmi, zobudil som sa na strašidelný smiech. Aj dnes, po toľkých rokoch si ho viem predstaviť tak, ako som ho počul vtedy. Som presvedčený, že to bol smiech samotného Satana rovno z pekla. Bol som veľmi vystrašený, preto som hneď zobudil rodičov. Na moje prekvapenie, oni ten smiech nepočuli, no ja som ho počul stále, aj počas rozhovoru s nimi. Ako kresťanská rodina, mali sme doma svätenú vodu a tak ju otec zobral a na čelo mi urobil krížik. V tom momente smiech začal postupne slabnúť, až celkom utíchol. Dodnes si to neviem vysvetliť a ani to, prečo sa to stalo práve mne.

Moje nasledujúce zážitky s duchmi sa začali v pionierskom tábore v Chalmovej, keď som mal 12 rokov. Spoznal som tam štyri mladé vedúce, ktoré spolu chodievali po táboroch a často vyvolávali duchov. Už sa presne nepamätám ako to celé začalo, ale naučili nás vyvolávať duchov, zúčastňoval som sa takýchto sedení a neskôr sme už vyvolávali aj sami. Pamätám si na jednu udalosť, ktorú nám rozprávali. Ako som už spomínal, chodili spolu po táboroch, ale vraj sa ešte nikdy spolu nestretli v kuchyni všetky štyri. Vždy tak maximálne tri. Pri jednom vyvolávaní duchov sa ho spýtali, kedy sa spolu stretnú v kuchyni všetky štyri a tento dátum si poznačili do kalendára. Prešiel nejaký čas, už na to takmer zabudli, ale jedného dňa sa predsa len stretli všetky štyri a napadlo ich, pozrieť sa do kalendára. Poznačený dátum bol totožný s ich dátumom stretnutia. Priznám sa, že zo začiatku som neveril, že vyvolávanie duchov je možné, ale veľmi rýchlo som sa o tom presvedčil. Pamätám sa, ako som sa ducha opýtal kde mám peniaze a on mi ukázal smer, kde sa nachádzajú. Smeroval na skriňu, kde som mal peniaze vo vrecku nohavíc. Lenže toto mohol vedieť aj niekto zo zúčastnených a kedže toto ma nepresvedčilo, povedali mi, aby som si pomyslel nejaké slovo. Keď "uhádol" aj moje pomyselné slovo, ktoré nikto vedieť nemohol, sranda ma rýchlo prešla.

Teraz popíšem, akým spôsobom sme vyvolávanie duchov praktizovali. Na kancelársky papier formátu A4 sme napísali slová "Áno", "Nie" a písmená abecedy. Na papier sme položili malý sklenený pohárik. Vždy sme vyvolávali aspoň traja, alebo štyria, aby sme boli silnejšie médium. Každý sme zľahka položili prst na pohárik a začali sme nahlas prosiť ducha aby prišiel. Niekedy to trvalo aj nejakých pár minút, ale väčšinou prišiel. Keď prišiel, dal nám nejaké znamenie. Napr. pohol niekoľko krát záclonou, alebo pohárom prešiel na slovo "Áno" napísané na papieri. Potom sme mu položili niekoľko otázok a on odpovedal buď "Áno", "Nie", alebo postupne na abecede niečo napísal. Nie je dobré pýtať sa veľa, najlepšie je dať mu len niekoľko otázok pri jednom vyvolávaní. Už si nepamätám čo sme sa pýtali, ale dátum našej smrti sme sa nikdy spýtať neodvážili. Keď sme s otázkami skončili, poďakovali sme a poprosili sme ho, aby odišiel. Toto je veľmi dôležité! Ak ho neodvoláte, môže zostať pri vás, alebo sa pri vás zdržiavať a narobiť niečo zlé.

Raz v tábore sme ho predsa len zabudli odvolať. V noci som sa zobudil na to, ako niekto chodí po streche z jednej strany na druhú. Samozrejme bál som sa a zobudil som ostatných na izbe. Počuli to aj oni, uvedomili sme si, že v ten večer sme vyvolávali a možno sme ducha zabudli odvolať. Hneď sme ho poprosili, aby odišiel a kroky sme už viac nepočuli.

Najviac sme vyvolávali jedného, radšej nemenovaného zosnulého českého speváka, pretože nám to poradili vedúce. Nie je jedno koho vyvoláte, pretože všetci nie sú dobrý duchovia a nemusí to skončiť dobre. Je to zahrávanie sa s ohňom. Ďalej musím upozorniť na to, že pokiaľ chcete vyvolávať len tak zo srandy, radšej na to rýchlo zabudnite! Je dôležité pri vyvolávaní správať sa slušne, za žiadnych okolností sa nesmiať a nevtipkovať, lebo ak sa správate zle vy, môže sa stať niečo zlé.

Nepamätám si, koľko krát sme duchov vyvolávali v tábore, ale s kamarátmi sme niekoľko krát vyvolávali aj po tábore. Pár krát sme navštívili jednu vedúcu a vyvolávali sme u nej doma.

Kedže som v tých časoch o tom dosť hovorieval kamarátom, chceli to vyskúšať aj oni a tak sme asi šiesti vyvolávali na chodbe šiesteho poschodia v paneláku. Robili si z toho srandu, až kým sa ozvala silná rana do skla. Ako by do neho niekto niečo hodil, ale nerozbilo sa. Neviete si predstaviť, ako rýchlo a vyplašene sme utekali dole schodmi.

Aj v rannej dospelosti, približne v mojich 18 - 19 rokoch sme ešte s kamarátmi z kapely občas vyvolávali duchov. Nie len tak som vyššie spomínal, že duchov je dôležité odvolať. Raz sme vyvolávali v jednej reštaurácii, niečo nás vtedy rozptýlilo a zabudli sme ducha odvolať. Hrávali sme v kamarátovej pivnici a aby sme sa tam dostali, najskôr sme museli vyniesť dva bicykle do chodby. Aj v ten deň sme si išli zahrať k nemu do pivnice a ako tak kamarát chcel chytiť bicykel, zrazu sa rozoznel strašne silný, divný a neznámy zvuk. Ani nebudem opisovať, ako rýchlo a vystrašene sme zutekali s pivnice. Stretli sme sa vonku pred vchodom a uvedomili sme si, že sme ducha v tej reštaurácii zabudli odvolať. Vonku sme ho poprosili aby odišiel. Pomaly a opatrne sme vošli do pivnice, ale ten zvuk sme už našťastie nepočuli.

Určite som nespomenul všetky moje zážitky s duchmi, na niektoré si už dobre nepamätám a ak by som mal napísať všetky, bol by tento článok oveľa dlhší. Môžno niečo ešte dopíšem. Ak vám niečo nie je jasné, alebo vás niečo zaujíma, spýtajte sa a napíšte do komentárov. Nič tu popísané nie je vymyslené a určite na všetko odpoviem.

Odvtedy som už duchov nikdy nevyvolával, aj keď ešte pred pár rokmi som bol o to požiadaný. Nie je sranda sa s tým zahrávať. Ak si dobre pamätám, vraj každé vyvolávanie skracuje život o niekoľko rokov, čo je na tom pravdy neviem. Na otázku, či existuje Boh, raz duch odpovedal "Áno". Vraj sa tam všetci poznajú a žijú podobne ako my tu na Zemi. Každý tam má určitú prácu - funkciu. Vraj každý z nás má svojho anjela strážneho. Raz som sa spýtal, či pozná môjho ducha (anjela strážneho) a povedal mi aj jeho meno.

Ak to mám zhrnúť, verím na duchov, verím, že existuje niečo medzi Nebom a Zemou, o čom ani nemusíme tušiť. Možno všetko zistíme a pochopíme až keď opustíme tento dočasný život.