Lost Inside (FF TVD/TW) /✓/

Paľba

Tuto kapitolu psala Perla :)

Všimla som si, že Elena ostala vzadu, hoci som čakala, že sa pridá. No už som to neriešila. Jej smola. Mala som totiž čo robiť, aby som sa na toho dokonalého chlapa ihneď nevrhla. Ale nemohla som to urobiť. Ak by som to totiž spravila, veľa by z neho neostalo. A čo by to bola za zábavka potom? Hneď v prvý deň niekoho zabiť?
"Pozrime sa, kto si tu myslí, že som pubertiačka," prehodila som s nevinným hlasom, ale s pohľadom šelmy. "Vieš, ak chceš zložiť dáme kompliment, urob to osobne, nie poza jej chrbát," dodala som okamžite.Muž sa ku mne otočil a pozrel mi pevne do očí. Vyzeral.... jednoducho dokonalo. Snáď v celkom svojom živote som nevidela takého muža.
"Oh, tak to by som sa mal asi ospravedlniť," prehodil nenútene a trocha podvihol kútiky úst. "No to by som tu najprv tu dámu musel vidieť," doložil a usmial sa ešte viac.Na to som len prižmúrila oči a premeriavala si ho od hlavy až po päty. No len nech sa zabaví, kým môže. Proti môjmu ovplyvneniu bude tak či tak bezmocný. Nezáleží, aký silný sa javí teraz."Peter," dvihol ku mne ruku.
"Katherine," zapriadla som jeho smerom. Bol by to len veľký debil, ak by mi odolával aj naďalej. Avšak... ako som tak na neho hľadela, celkom sa mu to darilo.
"Takže ťa teda smiem pozvať na drink?" nadvihol spýtavo obočie a ja som sa len usmiala. Práve som ho totiž dostala presne tam, kam som aj chcela. Čím to je, že mi neodolá žiaden chlap? Som len taká dobrá, alebo je to niečo vrodené?Na rýchlo som sa obhliadla za Elenou, ktorá tu už nebola a všimla som si prázdne miesto barmana. Netrvalo mi dlho, než som pochopila, kde asi mohla zmiznúť. Znova som sa len usmiala, že mojej dvojníčke netreba dvakrát hovoriť, ako si užívať život. Možno som si konečne našla celkom dobrú spoločníčku na cesty. Nedá sa ovplyvniť, má vlastnú hlavu a čo viac... nestará sa.
"Samozrejme," prikývla som a posadila sa k nemu.
"Ešte som ťa tu nevidel. Prechádzaš mestom?" vyzvedal. Možno som bola až príliš paranoidná, alebo jednoducho prezieravá, avšak nemala som v úmysle vešať mu pravdu na nos. Hoci... možno by som aj mohla. Je to človek, dá sa jednoducho ovplyvniť...Okolo mňa prešla Elena s úsmevom na tvári a šla si sadnúť obďaleč. Možno nebola špinavá, ale ja som z nej krv jednoznačne cítila. Predo mnou nič nemohla skryť.
"So sestrou sme na cestách," zaklamala som, ale len tak z polovice. Veď to sa nepočíta, nie? "Je totiž príliš... výberová..." Kývla som k nej hlavou, ale vtedy už ona mala na práci niečo iné. A ako som si všimla, tak možno aj ja. Do baru vstúpil muž, mohol mať tak do tridsať rokov. Vysoká postava, svalmi obalené telo a tie čierne vlasy... tak ten by stál tiež za hriech. A ako som si všimla, blížil sa práve k nám. Lenže... ku ktorej? Prešiel popri Elene, akoby ju ani nevidel a mieril rovno ku mne. Žeby som ho zaujala viac ako moja kópia? Alebo je za mnou ešte nejaká?
"Peter, musíme ísť," zahlásil hneď, keď k nám došiel a moja radosť pohasla.To naozaj? Prišiel sem za tým mužom? Len tak? A ja... Elena.. sme vzduch? Rýchlo som sa postavila a nenápadne kývla Elene, nech sa k nám pridá.
"Čo zas?!" vzdychol si brunet naštvane a prepichol toho druhého naštvaným pohľadom. Vstal zo stoličky a bol očividne pripravený odísť. Ja som sa mu ale postavila do cesty. Stiahla som ho k sebe a nevinne zažmurkala.
"Čo ten môj drink?" dožadovala som sa. Muž pevne stisol pery a zatváril sa ako v pokušení. No jasné, veď koho by som nechala chladným?
"Obávam sa, že možno nabudúce, kráska." S vytreštenými očami som ostala stáť na mieste ako prikovaná, ale to už pri mne bola Elena.
"Naozaj som to počula?" overovala si s úsmevom. "Niekto odolal tvojmu šarmu."
"Ticho!" zahriakla som ju rozčúlene. "Je čas na ďalší plán," žmurkla som na ňu a kývla hlavou, aby mohla nájsť, kde sú všetky vypínače.Ak ma chcel odmietnuť, zaplatí za to. A ako lepšie, než svojim životom? Toho druhého si môže vziať Elena, hoci... aj ten bol príliš krásny na to, aby zomrel. No nemal robiť to, čo robil. Nevšímal si nás.Behom pár sekúnd sa v celom grile vyplo svetlo a to som využila na to, aby som sa dostala mojou rýchlosťou dopredu a zamkla dvere. Nedostanú sa odtiaľto. Nikto. Aj keby chceli. Sú v pasci.
"Nepanikárte!" skríkol barman a snažil sa všetkých upokojiť.Vedľa mňa zastala Elena a vycerila upírie zuby. Ja tiež. Blížil sa čas kŕmenia. Okamžite sme sa dali do práce. Behom sekundy sme podišli pred chlapov.
"Nič osobné," prehodila som nenútene a chcela do neho zaboriť tesáky. Avšak vtom... Elena preletela celou miestnosťou. Rýchlo som sa obrátila, aby som zbadala, čo sa deje, keď jediné, čo som videla boli dve modré oči jasné ako oceán, ktoré sa mi vzďaľovali. Bolo to tým, že už aj ja som letela rovnakým smerom. Obe sme pristáli na stole, ktorý sa s rachotom zlomil a s nami to šlo k zemi.
"Čo do čerta..." durdila sa kamarátka.
"Rýchlo! Nech neujdú! Chcem vedieť, čo sú zač!" skríkla som a znova sme sa dali do boja. To, že všade navôkol bola tma nám len pomohlo, hoci niektorí muži sa zapojili do barovej bitky. Jasné, ako inak. To by sa nedalo vynechať.Skočila som po Petrovi a chcela ho uhryznúť. On ma ale chytil pod krk a vyceril na mňa zuby. Ostala som úplne šokovaná."Čo si?" zaujímalo ma.Na sekundu sa usmial, ale netrvalo to dlho. Vykrútila som mu ruku a zvalila ho na zem. Zrúkol od bolesti.
"Derek!" precedil pomedzi zuby. Ten sa nejako snažil dobojovať s Elenou, ktorej to nešlo najhoršie. Nebola náhodou trénovaná tým človekom? Akože sa to volal? Alarick? Čiernovlasý muž sa vyhol Eleninmu háku a priskočil ku mne, aby ma odohnal od Petra. Chcel ma udrieť, avšak ja som bola rýchlejšia a bez problémov som ho podkosila. Tiež skončil na zemi.
"Pekné," uznala Elena. Na to som sa na ňu len samoľúbo usmiala.
"Vďaka. Tiež si nebola najhoršia." Pozrela som na oboch mužov ležiacich na zemi a sklonila som sa k Derekovi. S vycerenými zubami.
"Tak a teraz mi povedz, čo ste zač, ináč..."Vtom sa ozval výstrel a všade sa rozsvietilo svetlo. Nechápavo som pozrela na dvojníčku, ktorá hľadela na jednu osobu. Tiež som teda pozrela tým smerom a už v duchu som nadávala."Do šľaka..." vzdychla som si.
"A teraz tu budem klásť otázky ja!" ozval sa autoritatívny hlas šerifa mesta, ktorý sem dorazil aj so svojou celou námornou flotilou, očividne. Keď si ale všimol nás, ktoré sme vyzerali, akoby sme sa naozaj bili, okamžite sa vydal smerom k nám so zbraňou v ruke. Vystrela som sa a nahodila nevinný pohľad.
"Dobrý večer, šerif," zažmurkala som, ale už vtedy som pocítila, ako ma chytil za ruku a dal mi na ne putá. To isté urobil aj Elene.
"Čo to má znamenať?!" nechápala kamarátka.
"Presne tak, robíte..." Už sa im šiel vtierať Peter, ale ako náhle mu pomohli na nohy, dostal želiezka aj on, aj Derek.
"Na stanicu! Všetci!" rozkázal nekompromisne a my sme museli kráčať.Síce sme ich mohli zabiť, ale nakoniec sme s Elenou usúdili, že bude lepšie hrať to s nimi až keď nepôjde do tuhého. Predsa len... je to náš nový domov, nie?