Zlý chlapec

7.

  ,,Vieš ako to myslím... Je mi ľúto, že si si ju skoro pokazila kvôli mne." povie unavene. 

,,Tak prečo to robíš? Prečo sa nesnažíš?" opýtam sa vyčítavo. 

,,Mám na to svoje dôvody." odpovie rýchlo. Zastanem. 

,,Tak mi ich povedz." Prosebne a menej nahnevane sa mu pozriem do očí.  

,,Prečo ťa to tak trápi?" Zdvihne obočie. 

,,Trápi ma to... Pretože, som si myslela, že by sme možno... Pretože sa mi páčiš!" povedala som to. Áno, páči sa mi! Hneď ako som to povedala, začervenala som sa a sklopila som pohľad do zeme. Mlčal. Sťažka som prehltla. Asi čakal čo poviem ďalej.
,,A myslela som, že aj ja sa páčim tebe." Zahryznem si do pery.

,,A čo to má spoločné s učením?" opýta sa zrazu. Musí si myslieť, že som padla z Marsu. 

Pozriem sa naňho. ,,Nemám rada lajdákov. A už vôbec by som nechcela chodiť s jedným z nich." Myknem plecami.  Znova mlčal a hľadel sa na mňa tými svojimi krásnymi modrými očami. 

Plamienok nádeje vo mne zhasol. Čo si si myslela? Že by ťa azda chlapec ako Juraj mohol chcieť? Si len obyčajná bifľoška s jednou kamarátkou! Zobuť sa a choď sa radšej učiť účtovníctvo! 

Vôbec by ma neprekvapilo, keby vybuchol smiechom. Keby ma vysmial. Veď to jediné si teraz zaslúžim. Celá som trápna. 

Nahlas si vzdychnem a s premáhaním plaču sa otočím na odchod. Zrazu ma za zápästie stiahne k sebe. Narazím na jeho hruď. Nestihnem nič povedať, pretože sa zrazu jeho pery ocitnú na tých mojich.
Do nosa mi udrela jeho osobitá vôňa. Zmiešaná s voňavkou a cigaretami. Cigaretový zápach sa mi hnusí, ale teraz mi to vôbec nevadilo. 

Netrvalo to dlho. Po chvíli sa jemne  odtiahol, takže sme sa dotýkali len nosmi. Srdce mi išlo skoro vyskočiť z hrude. Cítila som si ho až kdesi v krku. Jemne sa mi začali chvieť kolená. 

,,Pôjdeš so mnou?" opýta sa ticho. Teraz to už nebol rozkaz. Prikývnem, ešte stále sa dotýkajúc jeho nosa.
Pomaly mi vzal tašku z pleca a vyhodil si ju na to svoje. Preplietol si so mnou prsty a spoločne sme vyrazili na známe miesto. 

Celou cestou sme kráčali mlčky. O pár minút sme už sedeli na streche opustenej budovy. Znova mnou lomcoval strach, ale teraz som sa nehanbila o čosi bližšie sa natlačiť na Juraja.
,,Pýtaj sa. Na všetko ti odpoviem, už žiadne vyhýbavé odpovede... Sľubujem." povie rozhodne a oprie sa lícom o to moje.  

,,Ja chcem iba vedieť, prečo tak lajdáčiš, keď viem, že máš na viac." poviem. Keď to poviem nahlas znie to ešte detinskejšie ako v mojej hlave. 

,,V škole kde som chodil predtým som mal čisté jednotky na vysvedčení každý rok." povie akoby nič. Najskôr som si myslela, že si robí srandu... Tak som radšej ostala ticho. 

,,Ale potom mi rodičia povedali, že sa sťahujeme. Iba tak. Prišli a povedali pobaľ si veci budúci týždeň sa sťahujeme. Nikto sa ma nepýtal či sem chcem ísť. Ani kamarátom som nevedel povedať, kam to vlastne ideme. Nahneval som sa na rodičov. Aj teraz sa hnevám. Povedali mi, že tu budem mať lepšie vzdelanie. Tak ho aj mám. Na truc sa neučím vôbec." Ticho sa zasmeje. 

,,Čo na to vravia tvoji rodičia?" opýtam sa hľadiac na polia v diaľke. 

,,No, ak sú hore okolo tej jedenástej kedy sa vraciam domov, tak si vypočujem zopár teplých slov a idem spať." odpovie akoby nič. 

Neviem čo mám na to povedať. Ja sa idem skoro pokrájať, len aby som nedostala zlú známku. Vzdelanie a učenie je zmysel môjho života. Nie však preto, že by som chcela, jednoducho viem, že musím, ak sa chcem niekam dostať. 

,,Lucia?" opýta sa zrazu.

,,Áno?" Pozriem sa naňho.

,,Si v takom šoku, že nevieš čo povedať?" začne sa smiať. 

,,Hej..." priznám. 

,,Netráp sa tým. To je môj údel... Alebo skôr údel mojich rodičov." Rukou mi oblapí rameno, aby si ma mohol pritisnúť bližšie k telu. 

,,Ale tvoji rodičia už majú zaistenú budúcnosť. Myslíš si, že sa niekam takýmto štýlom dostaneš?" opýtam sa. Teraz je pre zmenu ticho on. Nahlas si vzdychne. 

,,Nerozumieš tomu." odpovie napokon s krátkym povzdychom.

,,Ale ja nerozprávam do vetra." poviem vážne a pozriem sa mu do očí. 

Zamračene sa na mňa pozrie. ,,Čo máš na mysli?" Zdvihne obočie.

Myknem plecami. ,,Nechodím s lajdákmi." Vykĺzne mi malý úsmev a tak sa zahľadím do diaľky. 

,,Ale pri mne by si mohla urobiť výnimku." zašepká mi do ucha. Napriek tomu, že mnou prejde vlna vzrušenia a tepla, iba pokrútim hlavou. 

,,Čo bolo povedané to platí." 

,,Ty to myslíš vážne?" Pobavene zdvihne obočie. S vážnou tvárou prikývnem. Zamyslene sa pozrie na zem pod nami. 

Potom si sám pre seba pokrúti hlavou. ,,Možno sa teda na tie dejiny pozriem. Ale nič nesľubujem." Vyčarí úsmev. Aj ja sa musím usmiať. Nakloní sa ku mne a pobozká ma na pootvorené pery. Bol to krátky, ale dôverný bozk. 

Teraz si už som istá, že mu môžem veriť, a že on verí mne. Konečne mám po dlhej dobe dobrý pocit. Skoro by sa dalo povedať, že som šťastná. 

Ale čaká nás ešte dlhá cesta k dokonalosti...

Pokračovanie na budúce...

Moja krátka light love story práve skončila... :) Je to môj debut na Wattpade, tak dúfam, že sa Vám aspoň trochu páčila! Už čoskoro pokračovanie... ;)