Zlý chlapec

4.

 Pár dní som ho úplne ignorovala. Sem tam niečo povedal, ale nemala som chuť mu odpovedať.
Po doučovaní z nemčiny, ktoré mimochodom nepotrebujem, ale istota je istota, sa zrazu objavil v šatni.
Keď som ho zbadala opretého o skrinku, skoro mi vyletel mobil z ruky. Hlasno som zhíkla. Musela som vyzerať komicky, pretože mu ušlo krátke zachechtanie sa. 

,,Vystrašil si ma! Zakrádaš sa tadiaľto ako taký... duch!" Bravó. Z prirovnaní si dávam jednotku. 

,,Ty už mi aj odpovedáš?" zahľadel sa na mňa spod mihalníc. Pozrela som sa inam. Dočerta, zabudla som, že ho mám ignorovať! 

Nečakal na odpoveď. ,,Poď so mnou." povedal a otočil sa na odchod. Nemala som na výber. Musela som ho nasledovať cestou zo šatni von. Pred bránou školy som však vykročila smerom domov. 

,,Hej! Kam ideš?" zakričal za mnou. 

,,Domov?" otočím sa. Pokrúti hlavou. 

,,Povedal som poď so mnou." hodí hlavou druhým smerom. 

Prevrátim očami. ,,A ty si myslíš, že budem robiť to čo ty povieš?" 

,,Prestaň byť taká odmeraná... Nič som ti neurobil!" Rozhodí rukami. 

,,Vážne? Nič? Tak porozmýšľaj!" zložím si ruky na hrudi. Prezrel si ma od čiernych topánok cez biele šaty a čiernu koženú bundu. Zastavil sa pohľadom na mojich očiach. 

,,Neviem čo ťa urazilo." Mykne plecami. 

Napodobím ho. ,,Vôbec sa nesnažíš." 

Poškrabe sa rukou na hlave. A potom si ešte ponapráva šticu. Vydá zmučený vzdych. ,,Zatiaľ čo tu strácame čas, mohli sme byť na oveľa krajšom mieste!" 

Ani to ma neobmäkčilo. Zahľadela som sa inam. A nahodila tvár a.k.a Primadona. 

,,Ou." vydal so seba zrazu. Zrejme mu svitlo. ,,Ospravedlňujem sa, že som ťa nazval bifľou." 

,,To je už lepšie." usmejem sa. ,,Ak sa budeš správať slušne, možno ti aj odpustím. Môžeš začať tým, že mi prosím vezmeš tašku." Podala som mu svoju čiernu tašku, ktorú som mala prehodenú na jednom pleci. Mala som v nej všetky učebnice, takže bola neskutočne ťažká. Ak chce, aby som s ním niekam išla, nech mi ju aspoň vezme. 

Prehodil si ju cez plece s prevrátením očí. ,,Čo v nej máš kamene?" opýta sa. 

,,Nie iba učebnice... Ale to ty asi nepoznáš." zaškerím sa. ,,Kam to ideme?" Dúfam, že nie na nejaké nekalé chodníčky, ale to som si radšej nechala pre seba. 

,,Nechaj sa prekvapiť." povedal po chvíľke ticha. Takže mi to radšej nepovie, lebo vie, že by som nešla.
Začal mi vyzváňať v ruke mobil. MAMA. Dočerta, zabudla som jej zavolať. 

,,Áno?" zdvihnem. 

,,A ty si kde?" 

,,Budem trochu von. Nevadí?" 

,,A s kým si?" opýta sa rýchlo. Klamať alebo povedať pravdu? 

,,S Maťou." zažmúrim oči. Mame som ešte v ničom neklamala. Ale nemusí vedieť s kým som. Mám predsa osemnásť rokov... Nie som decko. 

,,A ako dlho budeš?" 

,,Neviem... Hodinku?" pozriem na Juraja. Zaškerí sa. ,,Možno dve?" 

,,No dobre. Keby niečo volaj." 

,,Samozrejme." A zložím. 

,,Mama?" opýta sa. 

,,Hej."