Zlý chlapec

6.

Na druhý deň som ho našla sedieť v inej lavici. Venovala som mu krátky pohľad a sadla si na svoje obvyklé miesto. Hneď sa mi zhoršila nálada. Začala som si čarbať do zošita. Zazvonilo. Do triedy vošiel učiteľ. Pozdravili sme sa. 

,,Dúfam, že ste sa na dnes pripravili. Odpovedať príde... Juraj." povie a pozrie sa pritom na Juraja. Najskôr ho hľadal vedľa mňa, ale potom mu zrak preskočil do poslednej lavice. 

,,Napíšte mi päťku, neviem to." povie znudene. Klasika.

,,Určite niečo vieš. Nebolo to ťažké. Nevymýšľaj a poď." 

,,Ani som sa do toho nepozrel." začujem znova jeho hlas. Zahľadím sa do knihy.
Prečo sa neučí? Netrápilo by ma to, keby som vedela, že mu učenie jednoducho nejde. Ale tú prezentáciu vedel výborne. Za pár minút sa dokázal naučiť všetko od slova do slova. 

,,Takže je to dnes za päť, ale máme čas vyvolať ešte niekoho iného... Lucia. Nech sa páči." povie zrazu moje meno.
Sťažka prehltnem. Učila som sa to. Viem to.
Cez plece pozriem na Juraja. Pozrel sa mi do očí a znudene sa pri tom hojdal na stoličke. Pozrela som sa opäť na učiteľa a postavila som sa so svojho miesta. 

,,Pán učiteľ, prepáčte, ale ani ja to neviem." poviem tichým hlasom. Učiteľ sa na mňa prekvapene pozrel. Sadla som si na svoje miesto. 

,,Tak to ma prekvapuje. Obaja tu ostaňte po siedmej hodine. Ešte vám to vysvetlím." povie ešte stále prekvapene. Z vedľajšej lavice sa na mňa vycivene hľadela Maťa. ,,Čo je?" Naznačila perami. Pokrútim hlavou a znova si začnem čarbať do zošita.  

***

  Po siedmej poslednej hodine som vošla do triedy v ktorej sme mali dejiny dnes ráno. Juraj tam ešte nebol. Kto vie či vôbec príde.
Len čo som si vytiahla na lavicu peračník dvere sa otvorili. Pozrela som na Juraja. Nahnevane odtiahol stoličku vedľa mňa a posadil sa na ňu. Výrazne smrdel cigaretami. Asi preto meškal. Cítila som, ako sa na mňa hľadí. Ja som však pozerala pred seba. 

,,Prečo si to urobila?" 

,,Prečo som urobila čo?" opýtam sa nechápavo. 

,,Nehraj sa na hlúpu. Každému bolo jasné, že si sa učila." odpovedal drzo. Pozrela som na svoje ruky. 

,,Prečo ťa to hnevá? Veď sú to predsa moje známky." Konečne sa naňho pozriem.
Nahnevane mal zaťatú čeľusť. Jeho lícne kosti sa ešte viac zvýraznili. Modré oči mal mierne prižmúrené. Obočie zamračené. Vyzeral nebezpečne. A bol veľmi krásny.
Už už chcel niečo povedať keď v tom dvere otvoril učiteľ. Obaja sme sa ako na povel postavili. 

,,Sadajte. No nič. Dnes mi do toho niečo vošlo. Takže to musím zrušiť. Ale na budúcu hodinu idete obaja odpovedať znova. Túto päťku som vám nezapísal, ale ak nebudete nabudúce vedieť. Napíšem vám obe päťky. Tak si to radšej lepšie rozmyslite." povie a znova odíde.
Začnem sa baliť. Juraj mlčky sedel na stoličke a pozoroval moje pohyby. Začala som sa dvíhať, keď ma za lakeť stiahol späť do stoličky.
Zamračene a trochu nahnevane som sa na neho pozrela. ,,Čo robíš?" ušlo mi. 

Trochu sa ku mne nakloní. ,,Dobre ma počúvaj. Prestaň sa starať o mňa a moje známky. To čo robím alebo nerobím je moja vec." Všetko hovoril cez zaťaté zuby. Pustil ma a postavil sa na odchod. 

,,Juraj počkaj." poviem a začnem sa za ním ponáhľať. Neotočí sa. Pridá do kroku. Trochu pobehnem a postavím sa pred neho. 

,,Chcem sa s tebou porozprávať o..." začnem, ale skočí mi do reči.

,,Ja sa nechcem rozprávať." povie a znova chce vykročiť. Opäť ho zastavím. Nahlas si vzdychne a na chvíľu zavrie oči. Počkám kým mi venuje pohľad. 

,,Prečo sa takto správaš?" opýtam sa ho  ticho. 

,,Pretože mi nedávaš na výber." povie už pokojnejšie, ale stále so zamračeným čelom. Znova sa pokúsi odísť. Chytím ho za ruku. Pod prstami pocítim niekoľko jeho náramkov. Zadíva sa na moju ruku a potom na mňa.
Z jeho tváre nedokážem nič vyčítať. Chvíľu na seba mlčky hľadíme. 

,,Vieš prečo som ťa vtedy nenechala odprevadiť ma domov?" opýtala som sa ticho. Pokrútil hlavou. 

,,Z časti kvôli mame. Priznávam.  Ale hlavne preto, že viem, že mi veľa vecí tajíš. Nerozumiem tomu, prečo by si mal o mne vedieť viac ako ja o tebe! Nie je to fér! A k tím známkam... Neviem prečo sa takto správaš, a neviem prečo robím to čo robím keď ide o teba!" poviem rýchlo a pustím mu ruku. Nemo na mňa hľadel. Obišla som ho a utekala som zo školy. Prezula som sa ešte po siedmej hodine, za čo som bola teraz vďačná. 

,,Lucka!" kričal za mnou. Teraz sa môžem hrať na urazenú ja. Nezastala som. Netrvalo dlho a dobehol ma. 

,,Máš pravdu. Ale nahnevalo ma, že kvôli mne si si pokazila známku." povie a začne kráčať vedľa mňa. 

,,Ani jeden z nás si nepokazil známku. Ak pôjdeme nabudúce odpovedať, akoby sa nič nestalo." Myknem plecami.