Zlý chlapec

1.

 Odpisovala som si poznámky z tabule. Pero sa mi ľahko kĺzalo po papieri. Učiteľov hlas som nevnímala. Čakala som už len na zvonenie. A snažila sa nevnímať cigaretový zápach, ktorý ku mne doliehal od nového spolu-sediaceho.
Prišiel len dnes ráno, ale ľahko som ho mohla zaradiť do skupiny študentov: ,,nemám záujem o škol".. Doniesol si len jeden zošit ,,na všetko" a jedno pero.
Samozrejme, že si poznámky ani tak neráčil odpisovať. Sem - tam si načarbal svoje meno na prvú stranu zošita. Meno Juraj tam bolo asi stokrát vo všetkých možných variáciách a veľkostiach.
Obuté mal čierne vychodené conversky v ktorých mal zastrčené svetlé rifle. Na kolenách boli úplne roztrhané. Biele tričko mal vpredu zastrčené za opaskom.
Na pravej ruke mal masívny kožený náramok a niekoľko ručne upletených farebných náramkov.
V oboch ušiach dva čierne tunely najmenšej veľkosti. Jeden piercing v nose.
Vlasy mal strapaté, akoby si ich ani nikdy nečesal. Občas si iba prehrabol rukou šticu, aby mu nepadala do očí.
A oči... Mal tie najkrajšie modré oči, aké som kedy videla.
Konečne zazvonilo. Začala som si baliť veci do tašky. Učiteľ ešte rozdával nejaké úlohy.

,,Lucia. Ty budeš mať na pondelok prezentáciu s Jurajom. Si spoľahlivá, aspoň mu s tým trochu pomôžeš." povie učiteľ mne.

Chcela som niečo namietnuť, ale už zadával úlohu iným študentom. Pozrela som sa na Juraja rozvaleného na stoličke vedľa mňa.

,,Čo čumíš!" oboril sa na mňa. Zdvihla som obočie a postavila sa od stola.

,,Debil." zamumlala som si pre seba dúfajúc, že ma počul aj on. Vyšla som z triedy.
Nechápem prečo musím vždycky dostať tých hlúpych ja. Minulý mesiac som musela mať prezentáciu s Laurou, lebo aj učiteľ zistil, že bez pomoci nezmaturuje.
Ako to vždy býva, aj tak som tú prezentáciu musela robiť sama. Laure som iba povedala, čo sa má naučiť rozprávať. Ani to nevedela urobiť.
Začala som si z tašky vyberať kľúč od skrinky. Rýchlo som ju otvorila a prezula sa do čiernych členkových topánok. Aj tak som možno jediná z triedy, ktorá nosí prezuvky.
Ešte som si obliekla čiernu koženú bundu, ktorá mi pekne kontrastovala so svetlo modrými šatami a mohla som konečne opustiť školu.
Vybehla som von čo najrýchlejšie a ponáhľala sa po chodníku domov. Keď som kráčala popri zastávke zbadala som Juraja fajčiť cigaretu. Prešla som popri ňom dúfajúc, že ma nespozná.

,,Hej ty!" začula som jeho hlas. Tak toto nie môj zlatý, na ,,hej ty" sa ja neotáčam. Zrýchlila som.

,,Hej, počkaj." Začula som za sebou jeho kroky.

,,Čo chceš?" prudko sa ku nemu otočím.

,,Ja na tú prezentáciu nemám čas..." začal.

,,To sa dalo čakať." myknem plecami. Poriadne si potiahol z cigarety a dym fúkol rovno do mňa.

Párkrát som zakašľala. ,,Toto si urobil poslednýkrát." poviem pridusene a otočím sa od neho preč. Prehrabnem si rukami vlasy dúfajúc, že mi nenasmradli od dymu. Prosím, len nech to mama nezacíti.  

Konečne som dorazila domov. Rýchlo ako sa len dalo som vbehla do svojej izby a prezliekla sa do pohodlného čierneho trička a kraťasov. Hnedé vlasy som si zopla do drdola.

,,Lucia? Si doma?" zakričala na mňa mama z chodby.

,,Už idem!" zakričím jej späť.
O pár minút už sedím za stolom v kuchyni a obedujem.

,,Aký si mala deň?" opýta sa.

,,Celkom sa dalo... Ale bola nuda. A mám nového spolužiaka." začnem referovať pomedzi chlípanie polievky.

,,Vážne? Prečo prestúpil takto v maturitnom ročníku? Je pekný?" uškrnie sa.

,,Mamáá... Podľa jeho snahy typujem, že asi prepadol", tlmene sa zasmejem. ,,A áno, je dosť pekný."

,,Vieš čo som ti hovorila o chlapoch..." začne.

,,Viem, viem, radšej menej pekný, ale múdry." Zasmejem sa.
Mama sa s mojim otcom rozviedla ešte keď som bola dieťa. Otca som od vtedy videla asi dvakrát. Prvýkrát na súde a druhýkrát keď som mala pätnásť. Teraz mám osemnásť a pochybujem, že sa ešte niekedy ukáže.
Mama mi preto vždy vravela, že sa zaľúbila do toho nesprávneho. A dávala mi rady o tom, koho by chcela ako potenciálneho zaťa.
Keby videla Juraja, asi by ho zavrhla hneď v ten moment, pomyslím si pobavene. Videla som ho iba raz a už nad ním uvažujem ako nad potenciálnym manželom.
Mala by som sa dať do poriadku a ísť sa učiť, alebo čo.
Zazvonil mi mobil.

,,Áno?" Zdvihnem.

,,Ahoj Luc! Nešla by si dnes so mnou do mesta? Na námestí budú hrať nejaké kapely." navrhla Maťa.

,,Neviem opýtam sa mamy." poviem jej a kuknem na mamu. ,,Môžem ísť dnes do mesta?"

Mama iba prikývne. Je rada keď idem niekam von, pretože väčšinou len sedím doma a učím sa.

,,Môžem. O koľkej tam mám byť?" opýtam sa.

,,O ôsmej prídem po teba." povie a zloží.