Sedím na školskom trávniku a dívam sa na zopár masiek z komédie ako veselo pospevujú nezmyselné piesne.
,,Môžem si prisadnúť ?" ozve sa hlas za mnou. Pozriem sa ponad rameno a uvidím Tioryho ako nervózne prešľapuje z nohy na nohu. Pomaly prikývnem. Posadí sa tesne vedľa mňa.
,,Si v poriadku ?" spýta sa. Jeho otázka ma zaskočí.
,,Som tragédia, my vlastne nikdy nie sme v poriadku," mrmlem nevychovane. Nastane nepríjemné ticho, ktoré sa rozhodnem prerušiť ako prvá.
,,Aké to je ?" vyslovím otázku, ktorá mi vŕta v hlave už niekoľko dní.
,,Aké je čo ?" nechápe. Rozpačito sa na mňa pozrie, zatiaľ čo si hryzie vnútornú stranu líca.
,,Život bez masky," vydýchnem.
,,Je to iné."
Presne odpoveď, ktorú som čakala.
,,Nevadí ti, že ťa ostatní odsudzujú ?" pýtam sa zbrklo a vzápätí to oľutujem. Rozkošne sa usmeje a pokrúti hlavou nad mojím miernym prejavom hyperaktivity.
,,Patríš medzi tých ,,ostatných" aj ty?" pýta sa a jemne nakloní hlavu na pravú stranu.
,,Nie," poviem pravdivo. Nikdy ma ani len nenapadlo ho odsúdiť kvôli tomu, že je iný.
,,Tak potom mi to nevadí," šepne. Bez akéhokoľvek vysvetlenia sa postaví a vráti sa naspäť do budovy. Moje kútiky úst sa zdvíhajú hore, ale maska tragédie ich sťahuje spať smerom nadol. Je zlé, keď sa tragédia cíti prvýkrát v živote šťastná ?
