Školská jedáleň sa začína naplňovať. Ľudia z tragédie sa miešajú s ľudmi z komédie a naopak. Je v tom dosť veľký chaos. Na samom konci miestnosti uvidím Seana a Deana. Mojich dvoch najbližších kamarátov z komédie. Sú to dvojičky. Obaja majú tmavé vlasy a zelené oči. Nie je potrebné dodávať, že sa po nich dievčatá obzerajú.
,,Čau tragédia," uškrnie sa Dean. Tak ako všetky decká z komédie aj on je stále veselý.
,,Nazdar komédia," odzdravím chladne. Nie, že by som sa tak správala zámerne. Ale taká je tragédia. Dvojičky mi začnú veselo rozprávať o futbalovom zápase ich obľúbeného tímu, ale ja som myšlienkami inde. Do miestnosti vkročí chlapec bez masky. Všetky páry očí sa na neho dívajú. Nevšíma si ich. Svedomito kráča k prázdnemu stolu a posadí sa. Bez mihnutia oka sa dívam ako dôkladne si niečo začne čarbať do zošita.
,,Kto je to ?" pýtam sa omámene.
,,Tiory SansMasque, alebo známy ako chlapec bez masky," povie Sean vecne. Nič viac nepoviem iba neslušne mapujem chlapca predo mnou. Odhrnie si rukou blonďavé vlasy a pomaly zdvihne hlavu. Jeho pohľad sa stretne s mojím. Na jeho perách sa objaví menší náznak úsmevu. Je zvláštne dívať sa niekomu do tváre a nevidieť masku. Je to iné. Lepšie. V duchu sa usmievam, ale cez masku nič nevidieť. Čo sa to so mnou deje ? Tragédia sa predsa nikdy neusmieva. Pri pohľade na chlapca bez masky si ale nemôžem pomôcť.
