Zombie Apocalypse [Walking dead fanfic SK]

2

,,Vitaj v Alexandrii," povedal Rick s veľkým úsmevom na tvári a hneď ma zobral do jedného z domov. ,,Nejakú dobu budeš žiť so mnou a s mojimi deťmi, pretože si ľudia musia k tebe vybudovať dôveru a potom ťa budem môcť priradiť k niekomu." ,,Mne by vyhovovalo aj tu zostať," povedala som s úškrnom na Ricka. Na to som si hneď všimla, ako sa mu všetka krv nesie do jeho rozkroku, ktorý si snažil skryť s rukami. ,,Ehm, každopádne budem potrebovať od teba všetky tvoje zbrane, ktoré ti vrátim až po získaní dôvery."

Bez slov som mu podala všetky moje zbrane, ktoré som mala. Chápala som jeho rozhodnutiam, predsa som len cudzí človek. ,,Oci, kto je to?" spýtal sa chlapec, ktorý akurát prišiel do domu. S prekvapeným výrazom som na neho pozrela, pretože mal obväz cez oko. ,,Carl, toto je Navy, našli sme ju cestou ako sme sa vracali domov." ,,Ahoj," pozdravila som sa na čo Carl tiež.

Rick ma odprevadil do mojej izby, do ktorej mi následne priniesol aj čisté oblečenie. ,,Daj si sprchu, prezleč sa a príď dole." ,,Áno, pane," odpovedala som a mohla som vidieť, ako ho to zaskočilo. Keď odišiel z izby tak som šla do mojej vlastnej kúpeľne, ktorá bola prepojená s mojou izbou. Zavrela som za sebou dvere a začala sa vyzliekať. Pred tým ako som vošla do sprchy, tak som zachytila svoj odraz v zrkadle.

Bola som celá špinavá až nebolo poriadne rozpoznať moje črty tváre. Moje telo som ani nespoznávala. Na začiatku všetkého som bola pri tele, no teraz? Teraz vážim maximálne 50 kilo čo je dosť málo na moju výšku. Tak isto aj moje vlasy, ktoré som mala vždy maximálne po prsia mi siahali teraz až po zadok.

Po preberaní všetkých zmien na mne som skočila už konečne do sprchy a pustila na seba vodu. Neverila som, že ešte niekedy pocítim prúd vody ako dopadá na moje telo, a že niekedy vôbec použijem šampón.

Po pol hodine som zo sprchy vyliezla celá čistá a vlasy si zaplietla do vrkoču. Hodila som na seba čisté oblečenie a zbehla po schodoch za Rickom, ktorý pripravoval jedlo. Sadla som si za stôl zatiaľ čo Rick mi stál chrbtom za šporákom. ,,Máte tu niekoho, kto strihá vlasy?" spýtala som sa, pretože mi neskutočne vadilo ako sa mi pletú do cesty. ,,Samozrejme, hneď ako sa najeme, tak ťa za niekým vezmem," povedal zatiaľ čo mi podal tanier s čerstvým jedlom, do ktorého som sa hneď pustila.

,,Ak sa smiem spýtať, ako dlho si už bola takto na ceste sama?" spýtal sa otázku, na ktorou som sa musela zamyslieť. ,,Vieš, že ani neviem?" prehltla som sústo ,,Po tom, čo moji ľudia zomreli som stratila pojem o čase, jednoducho som proste kráčala a prežívala nehľadiac na čas." ,,Tvoji ľudia, čo sa im stalo?" ,,Boli sme menšia skupina. Ja s mojou rodinou a kamarátka s jej rodinou." Povedala som a na to sa na chvíľu odmlčala. ,,Prepáč ak so-" ,,Nie, to je v poriadku," šepla som a zhlboka sa nadýchla. ,,Od začiatku sme spolu prežívali, lenže jedného dňa ja a ona sme sa vydali hľadať zásoby zatiaľ čo ostatní ostali v kempe, do ktorého som sa vrátila už sama a sama aj z neho odišla. Všetci boli mŕtvy," povedala som a snažila sa zadržať slzy, ktoré sa tlačili na povrch. Rick na to nič nepovedal len mi dal pohľad, ktorý naznačil, že ho to mrzí.

Po dojedení nášho jedla ma Rick zobral za niekým, kto by mi vedel ostrihať vlasy. ,,Navy, toto je Maggie, Maggie toto je Navy." ,,Moc ma teší," povedala nadšene s podaním ruky. ,,Nápodobne."

,,Navy by si rada dala ostrihať vlasy, tak snáď nevadí, že som ti ju sem priniesol." ,,Ale vôbec nie, poď ďalej vrhneme sa na to," nadšene povedala zatiaľ čo ma už ťahala do jej garáže. Rick niekam odišiel a tak som ostala už len ja a ona. Doniesla stoličku, ktorú položila pred zrkadlo, a na ktorú som si sadla. ,,Ako to chceš skrátiť?" spýtala sa pri rozčesávaní mojich vlasov.

,,Po ramená," odpovedala som s odhodlaním. Maggie sa na mňa pozrela so šokom, no bez slova začala strihať. Keď s tým bola hotová, nemohla som sa vynadívať. Milovala som svoj účes a ešte viac som bola nadšená z toho, že mi už nebude zavadzať v každom mojom pohybe.

,,Tak čo dámy, ako ste na tom?" spýtal sa Rick, ktorý sa vrátil. S nadšením som sa na neho otočila ,,Čo hovoríš?" spýtala som sa s úsmevom a prehodila vlasy na bok. ,,Vyzeráš, vyzeráš úžasne." ,,Že?!" súhlasila som s ním na čo sa on len zasmial a Maggie taktiež.

*O Mesiac neskôr*

Už je to nejaký ten mesiac, čo som v Alexandrii a nemôžem nič povedať, len to, že som rada. Milujem to tu. Každopádne stále bývam u Ricka. Nie, že by to bolo, lebo mi ľudia nedôverujú, to nie, len ja nedôverujem im. Našťastie to Rickovi nevadilo, keď som povedala, že rada by som tu zostala, práve naopak vyzeral byť dosť nadšený.

,,Dobré ráno," pozdravila som ako som vkročila do kuchyne kde Carl s Judith už raňajkovali. ,,Dobré ráno, niekto si tu dnes pospal," poznamenal Carl, ktorý sa už chystal pomaly na odchod. ,,O tom nemusí nikto vedieť," šepla som a rozstrapatila mu vlasy.

,,Povedz otcovi, že som Judith vzal so sebou za Enid." ,,Máš to mať," povedala som a konečne sa vrhla do chladničky na jedlo. ,,Čo máme dnes dobrého?" spýtal sa Rick, ktorý tiež práve vstal. ,,Neviem ako ty, ale ja si spravím praženicu." ,,Uh, tú som jedol celý týždeň myslím, že si dám cereálie." ,,Ako chceš," šepla som, zobrala vajíčka z chladničky a začala ich pripravovať.

Pri raňajkách sme neprehovorili ani slovo, pretože sme sa celkom ešte obidvaja prebúdzali, a tak isto nenávidím keď sa snažia ľudia ku mne hovoriť kým som sa ešte nenajedla. Keď sme obidvaja dokončili naše jedlá, tak som pobrala riady a umyla ich. ,,Ja by som to spravil." ,,Ale prosím ťa, všetko robíš len ty a ja som tu ako na dovolenke, tak mi dovoľ aspoň riady umyť." Poznamenala som, pretože je to z časti pravda. Od vtedy čo som sem prišla, tak Rick sa snažil aby som nemusela ani prstom pohnúť čo ma dosť štvalo. Nejakú dobu ma nechcel púšťať ani von za brány, no jedného dňa som sa už naštvala a išla som sama.