Ciao bella!

8. časť

Trey ležal chrbtom vystaveným slnku na preľudnenej pláži a pokúšal sa splynúť s ostatnými turistami. Červené tričko, ktoré si vyzliekol, mal poskladané pod hlavou, aby sa mu piesok nelepil na tvár. Tvárou bol obrátený k jasnomodrému moru a sledoval, ako sa vlnky rútia naňho, a potom znovu vracajú späť do mora.

Páčilo sa mu to. Žiť v tento okamih a nemusieť neustále plánovať každú minútu svojho života. Proste len byť. Tu a teraz. Na ničom inom nezáležalo. Konečne cítil to kvôli čomu sem vlastne prišiel. Slobodu. Cítil sa byť slobodný ako ešte nikdy.

Cítil hrdosť, že to zvládol. Zvládol si splniť svoj cieľ. Zvládol nasledovať to, čo chcel. Zvládol sa posunúť ďalej.

Všetko toto mu výrilo hlavou, pokým neuvidel nohy kráčajúce k nemu. Voda špliechala pri každom kroku a krikľavoružové nechty žiarili na kilometre ďaleko. Najskôr im nevenoval moc veľkú pozornosť, no keď zastali priamo pred ním, pochopil.

Neochotne sa vydvihol na lakte a prižmúrenými očami sa pozrel proti slnku, aby videl neznámej do tváre.

„Lucette?" začudoval sa Trey a prezeral si opálenú blondínku v bikinách a s divoko rozpustemými vlasmi.

„Čakal si snáď niekoho iného?" zaškerila sa a posadila sa vedľa neho do piesku.

„Nie," priznal, hoci stále nechápal, prečo prišla za ním.

„Nezazeraj na mňa tak!" oborila sa naňho. „Snáď ťa môžem prísť pozdraviť, keď ťa uvidím váľať si šunky na pláži, či nie?"

Trey sa zasmial a prikývol.

„No tak vidíš." spokojne sa usmiala a zaborila si nohy do piesku.

„A kde sú Massimo a Marco?" spýtal sa po chvíli, keď si uvedomil, že Lucette doposiaľ bez nich nevidel.

„Snáď si nemyslíš, že budem s tými tupcami tráviť všetok svoj čas?" zhrozila sa.

Obaja sa zasmiali a Trey si opäť pohodlne ľahol.

Lucette sa prisunula bližšie k moru a namočila si nohy do vody.

„Čo to máš na tej ruke?" zvedavo sa k nemu prisunula Lucette, keď si ho prezrela.

Úplne zabudol na Veronine číslo. Musel sa usmiať, keď si spomenul ako mu ho tam čarbala.

Pohľad mu nevedomky skĺzol na jeho popísanú ruku a on sa nedobrovoľne zamyslel nad tým, kedy vlastne naposledy držal v ruke svôj telefón. Od príchodu sa doňho ani nepozrel, či už preto, že sa bál reakcie jeho príbuzných a bývalých priateľov, alebo len nechcel vidieť tú hŕbu naštvaných esemesiek a zmeškaných hovorov. Pamätal si, že si ho balil do menšej batožiny, takže pravdepodobne zostal na izbe. Nemal ani najmenšiu chuť ho z tadiaľ vyťahovať.

„Haló!" Lucette mu mávala pred očami, „Niečo som sa ťa pýtala."

Trey sa znovu presunul do reality a pozrel na zamračenú Lucette.

„To nič nie je." mávol rukou a nenechal ju už ďalej vyzvedať.

„Konečne niekoho zbalí a nič mi nepovie, pche!" zamrmlala si Lucette a tiež si ľahla do piesku, aby nachytala bronz.