Be their girls.

2. Kapitola - Thomasov pohľad

To je tak otravné, že väčšina filmov sa natáča v Amerike. Po čase vás unaví cestovať sem a tam, ale to musíte robiť ak chcete byť hercom. Kým som ležal v posteli a uvažoval nad všetkými výhodami a nevýhodami herectva.

Na mobile mi začala hrať zvučka pesničky Like I'm Gonna Lose You a hneď mi došlo, že mi zvoní budík. Keďže tú pesničku zbožňujem, nechal som budík zapnutý až pokým neprestal zvoniť. Vstal som a natiahol sa po mobil. Je štyri hodín a mojím pomalým tempom to stihnem tak akurát. Aj s mobilom som sa vybral do kuchyne dať si niečo pod zub. Nemal som veľmi chuť do seba niečo pchať, takže som sa rozhodol pre také tie typické americké raňajky; ovsené vločky s mliekom /alebo ako sa to volá/. Vzal som si veci potrebné na prípravu raňajok; misku, mlieko, lyžičku a samozrejme krabicu s vločkami. Nejako sa mi to podarilo po ceste k stolu uniesť, pretože ako sám seba poznám, drblo by mi to na zem. Takže si asi viete predstaviť, ako ma prekvapilo, že sa takáto scenéria neudiala. Spokojne som si to položil na stôl a sadol si k tomu /samozrejme, že na stoličku/. Vzal som si k sebe lyžicu aj misku, pričom som lyžicu ešte nepoložil do misky. Vzal som vločky a kúštičok som si nasypal do misky. Fakt som nemal chuť prejedať sa. Potom som vzal mlieko a začal som ho liať do misky. Keď som mal tak približne do polovice, mlieko som položil vedľa seba. Vzal som lyžičku a začal som to jesť. Aj keď to bola len polovica misky, už v štvrťke som mal dosť. Snažil som sa to do seba napchať, ale nešlo to. Nielen, že to bolo studené /ja mám rád takéto veci teplé/, ale vôbec mi to nechutilo. Nakoniec sa mi to nejako podarilo zjesť, ale moje brucho sa krútilo ako práčka. Môže to byť aj tými nervami. Určite je to nervami. Neviem prečo, ale znova ich mám. Áno viem, že od svojho detstva som odkrútil už dosť filmov, ale aj tak mám z toho blbý pocit.

Po chvíli premýšľania ma napadla inteligentná myšlienka. Ísť to odpratať a pripraviť sa. Keď som sa znova pozrel na hodinky na mobile, bolo už štyri päťdesiat. Občas mi veci idú fakt pomaly, ale len občas. Zdvihol som sa a oboma rukami chytil misku s lyžičkou /možno som to vtedy priniesol všetko bez ujmy na zdravý, ale teraz to už radšej nebudem riskovať/. Následne som to odniesol do umývačky. Vrátil som sa po mlieko a vločky a odniesol ich na svoje miesta. Nohy ma odniesli do kúpeľne /áno ešte stále sa cítim ako slimák/. Urobil som to, čo robím vždy. Najprv som sa osprchoval studenou vodou, aby ma to trochu prebralo, neskôr som si umyl zuby /kto si ich neumýva?/ a potom som už sviežo vykročil do mojej izby a v šatníku som vyhrabal nejaké oblečenie. Zistil som, že som vybral sivý sveter, ktorý nosím veľmi rád, čierne jeansy a čiernu bundu. Kombinácia vcelku dobrá, takže to nemusím ani ďalej riešiť, rovno som si to na seba šupol a čakala ma posledná vec. Vlasy. Občas to bol hotový horror, pretože každý vlas stál ako si chcel. Áno počujete dobre, nielen dievčatá majú problém s vlasmi. Nejak sa mi ich podarilo upraviť, takže som sa s tým neprplal dlho.

Naposledy, keď som sa pozrel na mobil bolo štyri päťdesiat, že? Takže nechápem ako som to všetko dokázal stihnúť za dvadsať minút. Zostávalo mi ešte dosť času, ale aj tak pôjdem radšej skôr, než by som mal potom meškať.

Time Skip

Možno som si hovoril, že mám stresy, ale teraz to už tak necítim. Možno trochu. Počas môjho vysedávania na stoličke uprostred setu som sa stihol zoznámiť s viacerými ľuďmi. Napríklad taká Kaya Scodelario bola milá, ale nie je môj typ. Stretol som už tiež veľmi zábavného chlapíka menom Aml Ameen. Najviac sa mi tu zatiaľ pozdával Will Poulter, aj keď to jeho obočie, no. Ale nebudem predsa ľudí súdiť podľa vzhľadu.

,,Čau." začul som spoza mňa. Keď som sa otočil, zazrel som čierno vlasého aziata. Nevyzeral zle, práve naopak. (A/N: Prosím nehľadať dvojzmysly) Mal hnedé vlasy a tipoval som ho trochu nižšieho než ja.

,,Ahoj." ozval som sa neistejšie než som čakal. Prisadol, vlastne priskočil na stoličku vedľa mňa aj naširoko sa usmial.

,,Ja som Ki Hong Lee, ty?" usmievať sa neprestal, iba mi do toho podal ruku.

,,Thomas, Thomas Brodie Sangster. Ty budeš Minho, že?" Usmieval som sa už aj ja aj začal som sa cítiť príjemnejšie ako na začiatku.

,,Jop, a ty Newt?" zasmial sa.

,,Mhm, ako vieš?" zvedavo som sa opýtal. Nie, že by ma to nejako extra zaujímalo, iba nadväzujem komunikáciu.

,,Tipujem a .... a čítal som si obsadenie." neisto sa zasmial, na čo som sa ja začal smiať skoro hystericky /čo sa mne nepodobá/.

Neskôr sme s Ki Hongom vydedukovali, že by sme už mali ísť do šatne a prezliecť sa. Po ceste sa mu ani na minútu ústa nezavreli a keď sme vchádzali do šatne, tak som sa do toho neprestajného rozprávania zapojil aj ja. Začali sme sa smiať na vtipe, ktorý Ki Hong povedal a pritom sme si ani nevšimli chlapca, ktorý sedel na stoličke. Vyzeral starší ako ja (A/N: Všetci vieme, že je Dylan mladší.), ale povedzme si to na rovinu, každý vyzerá staršie ako ja. Sedel vo veľmi čudnej póze a vytriešťal na nás oči. Sedel akosi, ako to povedať? Sedel len na okraji stoličky. Jednu ruku mal spustenú na zemi pričom s druhov sa pridržiaval operadla. Nohy mal rozkročené ako keby sa chystal porodiť. Aj tak ma najviac pobavil ten jeho face. Rozhodol som sa prihovoriť sa mu, ale namiesto; ahoj, ja som Thomas, vypustil som z úst najväčšiu hovadinu akú som mohol.

,,Zľakol si sa?" zasmial som sa, ale nie z toho ako sa na mňa pozeral, ale z toho, akú očividnú hovadinu som práve povedal.

,,Nie, nie, ja len, preboha, kto by sa vás nezľakol?" keby sa tak videl. Ani som si nevšimol a už pri mne stál Ki Hong. Chlapcov pohľad sa okamžite namieril na neho. Vyzeral, akoby v živote nevidel aziata. Premeriaval si ho zhora na dol, akoby sa ho chystal zbaliť.

,,Moje meno je Ki Hong Lee, teší ma. Inak volaj ma Ki Hong alebo Ki, ako len budeš chcieť." Ki Hong mu podal ruku a už o sto percent istejšie mu ňou potriasol.

,,Ja som Dylan." povedal chlapec s úsmevom.

,,Hej, ľudia, ja som tu tiež." povedal  som so smiechom, pretože som tam stál ako taký idiot. Pohol som sa bližšie k Dylanovi a podal mu ruku. ,,Thomas."

,,Dylan." potriasli sme si rukou.

S Ki Hongom sme ešte zašli za maskérkou, nikto zaujímavý. Bola tam nejaká punkáčka, nie môj typ. Keď sme znova vošli do šatne, Dylan ešte nebol oblečený. Začal až keď sme začali my. Ani neviem ako, ale po chvíli bol už Ki Hong oblečený vo svojom oblečení Minha. Dával som si na seba posledné kusy oblečenia, keď sa Ki Hong zastavil vo dverách a zakričal na mňa s Dylanom.

,,Mali by ste si pohnúť, pretože začíname bez vás" zakričal a vyšiel. Po chvíli sme už aj ja a Dylan stáli pri Wesovi a on nám vysvetľoval kam sa postavíme a podobné veci.

Títo ľudia sa mi páčia.

A/N: Ehm, ehm. Je pre mňa veľká výzva písať z pohľadu mužského pohlavia, ale verím, že to dám.

Ľúbim vás kýblici.

All the love, L. /--Laurie--/