Ocean full of lies

Ľuďom neverím

Kvapky dažďa dopadali na zem s množstvom ďalších kvapiek, a strácali sa medzi masou vody ktorá stekala po chodníku a po ceste plnej áut.

Milujem dážď, no iba keď som vnútri v bezpečí pred ním, kde ho môžem v pokoji pozorovať a viem, že mi neublíži. Tak to mám aj s ľuďmi. Nedá sa im veriť. Neverím nikomu. Nikdy neviete, kto Vám môže ublížiť. Nikdy neviete, kto je čoho schopný, a na vlastnej koži som to už zažila. Nechcem to zažiť znova. Už beztak zažívam aj tak veľa nepríjemností. Najlepšie sa človek zdôverí sám sebe. Nie nadarmo sa hovorí, sám sebe si najlepším priateľom.

Premoknutá som kráčala po ceste smerom domov. Ako keby nestačilo, že som teraz hodinu a pol bola v bazéne, vonku aj tak musí pršať. Ale bazén je niečo úplne iné ako dážď. Voda sa nerúti nečakane z oblohy, a nespôsobuje problémy. Akoby som to privolala, nejaký rýchly vodič svojeho namakaného auta preletel popri mne, a z poškodenej betónovej diery kde sa z dažďa nazbierala voda, vplyvom svojej rýchlosti spôsobil, že voda ošpliechala mňa, a bola som ešte premoknutejšia ako predtým.

Smerom od plavárne som prišla až na zastávku. Na autobus som našťastie nečakala dlho, avšak nanešťastie, bolo v ňom sakra plno ľudí. Na ďalší sa mi veľmi čakať nechcelo, a tak som sa medzi nich natlačila, a keď sa autobus pohol, ledva som sa stihla zachytiť voľnej tyče. Na ďalšej zastávke veľa ľudí vystúpilo, všetci do mňa drgali, v náhlivosti dostať sa rýchlo preč.

V dnešnej dobe sa všetci niekam ponáhľajú, a myslia si, že na nič nemajú čas. Čas je veľmi zvláštny a často aj nepochopiteľný. Plynie si, ako chce, niekedy sa čas vlečie, inokedy uteká ako na maratóne. Čo je čas? Myslíme si, že mnohým veciam rozumieme, pritom to nie je pravda. Nehovorím, že by som tomu ja na rozdiel od vás rozumela. Nie. A nepáči sa mi to. Nie že nepáči, čas je jedna z vecí, čo ma fascinuje, a ľudia by sa s ním nemali zahrávať.

Sadnem si na jedno z uvoľnených sedadiel, a pozerám von oknom. Mokré čierne vlasy sa mi lepia na tvár, ktorá je, takisto od dažďa mokrá. Znovu pozorujem kvapky a premýšľam, či by ľudia zistili, že plačem, keď mám mokrú tvár. Zrejme nie. Možnože aj preto, že ich jednoducho nezaujímam. Všetci sa starajú len o seba. Obzriem sa okolo seba, a samozrejme, temer každý človek v autobuse je napojený na svoj mobilný smartphone. Takže aj keby mi po lícach stekali slzy, jednak by si to nikto nevšimol, jednak by sa nikto nestaral.

Pretože väčšina ľudí sa sústreďuje len na seba. Buď nevedome, alebo vedome. Existujú nejaké výnimky?

*********************************************************************
Ahojte, toto je môj nový príbeh, budem rada ak si ho niekto prečíta, bude mať záujem o pokračovanie, dá vote, zanechá comment, či share medzi ostatných, budem za všetko veľmi vďačná.
-Leelo_xx