Predstieranie

Epilóg

Don't be the girl that needs a man - be the girl a man needs.

Len čo som nasadla do jeho auta, tresla som dverami. „Neznášam ťa Andrej. Neznášam." pripútala som sa.

Andrej sa tváril pobavene. „Ale no ták," natiahol a ja som naozaj zúrila. „Nemeškám tak dlho." snažil sa hájiť.

„Ale meškáš!" vytkla som mu. Neodpovedal a cesta bola mĺkva. Ja som bola ofučaná, on sa tváril neutrálne.

„Skvelé." prekrížila som si ruky na prsiach. „Zápcha. Povedz mi, ako to chceš teraz stihnúť?" otočila som sa na neho a on sa dotkol môjho kolena.

„Kľud, stihneme to."

„O tom veľmi pochybujem. Naschvál som chcela, aby sme išli o pól hodinu skôr kvôli tomuto. Ale nie, ty si meškal vyše pol hodiny. A kvôli čomu? Kvôli tvojej hlúpej NHL-ke!"

„Ako vieš, že som ju hral?"

Venovala som mu neveriacky pohľad. „Vždy ju hráš Andrej. A vždy kvôli tebe meškáme. Nechápem čo na tom vidíš." pokrútila som hlavou. „A vonkoncom neviem na čom sa zabávaš."

„Na tebe," stlačil plyn a my sme sa o malý kúsok posunuli dopredu. „Kľud Laura, pri najhoršom mu zavoláš."

Zafučala som. „Nemám jeho číslo. Mala som len to francúzke."

„A ak by meškal?" pozrel sa na mňa.

„Tak by sme počkali. Vždy je lepšie prísť na čas než meškať Andrej."

„Stihneme to." ubezpečoval ma a chytil ma za stehno.

Už je to mesiac čo spolu oficiálne randíme. Teda... ak mám byť presnejšia, je to mesiac čo sme sa oficiálne k sebe vrátili. Pre nás je to mesiac, kedy sme spolu začali chodiť.

K fráze milujem sme sa nevrátili. Viem, že mi Andrej povedal, že ma ľúbi, ale nikdy viac to nezopakoval. Ja som mu to do dnešného dňa nepovedala vôbec.

Jasné, že ho milujem, milujem ho už nejakú dobu, ale tie slová idú z úst ťažšie než by si človek dokázal predstaviť.

Bola som nervózna a stále som kontrolovala čas. Akoby som ho mohla spomaliť. Na letisko sme prišli o desať minút neskôr ako malo pristáť lietadlo a ponáhľali sme sa do príletovej haly. Zistili sme, že let má meškanie, tak som si vydýchla.

„No vidíš," povedal mi Andrej do ucha a zo zadu ku mne pristúpil. Ruky si položil na zábradlie, ktoré bolo predo mnou a ja som sa ocitla viac menej zakliesnená.

Vonkoncom mi to ale nevadilo, usmievala som sa ako slniečko. Čakali sme ani nie päť minút, keď postupne začali prichádzať ľudia. Hľadala som Filipa, ale keď nechodil, došlo mi, že asi čaká na batožinu.

Bola som netrpezlivá, kedy ho konečne znova uvidím. Klepkala som nohou a hrýzla si spodnú peru.

„Možno si to rozmyslel." pošteklil ma na krku Andrejov dych, ale ja som do neho len drgla.

O pár minút neskôr som zbadala čierne vlasy a vysokú postavu. Vymotala som sa z Andrejovej náruče a vbehla do Filipovej. „Konečne." povedala som mu do hrude a silno ho objímala.

„Aj ty si mi chýbala." povedal veselo a dal mi pusu do vlasov.

S úsmevom som sa otočila na Andreja, ktorý k nám už kráčal.

„Filip, toto je Andrej, Andrej, toto je Filip." predstavila som im ich navzájom.

„Takže ty si ten neslávne slávny Andrej?" nadvihol Filip obočie a potom sa zohol po batožinu. Mal dva kufre a jednu cestovku, tak som drgla do Andreja, aby mu pomohol.